Všetci, ktorí padajú (Všichni, kdož padají, 1965)

Samuel Beckett. Rozhlasová hra. Překlad Ján Vdovják. Scénická hudba Ladislav Kupkovič. Odpovědný redaktor Michal Príbus. Technici Michal Domonkoš, Helena Lovászová, Jozef Bezák. Režie Dušan Zimen.

Osoby a obsazení: paní Rooneyová (Hana Meličková), Christy, povozník (Juraj Paška), pan Tyler (František Dibarbora), pan Slocum (Ctibor Filčík), Tommy, železniční zřízenec (Anton Mrvečka), slečna Fittová (Viera Strnisková), ženský hlas (Zuzka Šimečková), Dolly, malá dívka (Maja Minichová), pan Rooney (Július Pántik), Jerry, malý chlapec (Štefan Jančík).

Nastudoval Československý rozhlas Bratislava 9. 7. 1965. Premiéra 6. 9. 1965 (Československo II., 19:50 h.; 78 min). 2. premiéra 23. 9. 1965 (Bratislava, 20:00 h.)

Lit.: Vdovják, Ján: Všetci, ktorí padajú. In Rozhlas a televízia 39/1965, roč. 21, str. 7 (článek). – Cit.: Príbeh trpiacej ženy, ktorá túži po troche lásky a porozumení. Pani Rooneyová ide čakať svojho slepého manžela, ktorý prichádza z práce, na stanicu. Robí jej to veľké ťažkosti, je už stará a veľmi silná. Stretá ľudí, u ktorých hľadá pochopenie. V prvej polovici hry prevyšuje jej vnútorný monológ. Druhá časť: cesta domov s manželom – potreba podržať jeden druhého.

Hovorí sa, že Beckettove hry nemajú dej. Pravda je, že nemajú zápletku, ale ich dej je tak obsažný, že dokáže zastúpiť celé ľudské bytie. Príbeh rozhlasovej hry Všetci, ktorí padajú… sa odohráva v autorovej vlasti, v Írsku, v malom vidieckom mestečku. Opisuje cestu starej pani Rooneyovej na stanicu, kam ide čakať svojho nevidomého manžela a potom ich cestu naspäť zo stanice domov. V tejto ceste je zastúpená celá dejová krivka jedného ľudského života. Táto hra vytvára atmosféru godotovského smiechu a sĺz a ukazuje na súcit so zápasom človeka o jeho existenciu, o zmysel jeho prežitého života. Myseľ pani Rooneyovej je upiata k mŕtvej dcérke, po ceste stretáva známych z mestečka, zastavuje sa s nimi, ale nakoniec predsa ostáva len sama, sama so svojím prežitým životom, aj so životom, ktorý ešte bude musieť prežiť. „Trošku lásky, to je všetko, čo som si žiadala, trošku lásky, raz denne, dva razy denne, za päťdesiat rokov, dva razy denne lásku…“ hovorí o sebe pani Rooneyová. A preto cítenie, pohľad na svet, na život, na opakovanie sa tých istých pravidelných vecí u pani Rooneyovej je nám blízky, máme s ním súcit a núti nás zamyslieť sa nad sebou a svojím životom. V tejto Beckettovej hre prebleskne lyrické svetlo, krátka spomienka na mladú lásku, ale aj smútok a melanchólia nad tým, čo nebolo, ale mohlo byť. Možno niekto v hre nájde aj zúfalstvo, aj pesimizmus, ale pod tým všetkým je viera v človeka, súcit s ním. V svojej analýze človeka Beckett môže niekomu byť nepríjemný, pretože v tomto hľadaní a odhaľovaní Beckett ide až do morku kosti, nič neprikrášľuje, ale otvorene hovorí: pozri, človeče, taký si, či si to uvedomuješ alebo nie. Beckettov človek je konkrétny človek druhej polovičky dvadsiateho storočia.

If you enjoyed this post, please consider to leave a comment or subscribe to the feed and get future articles delivered to your feed reader.

.
Komentáře

Zatím nemáte žádné komentáře.

Napište komentář k článku

(povinné)

(povinné)