Glosa týždňa – Archetypálny november (Glosa týdne – Archetypální listopad, 2020)

Petra Fornayová. Glosa.

Natočeno 2020. Premiéra 25. 11. 2020 (SRo Rádio Devín).

Lit.: anonym: Glosa týždňa Petry Fornayovej: Archetypálny november. Reflexia a kritika. In web SRo Rádio Devín, 25. 11. 2020 (článek). – Cit.: O čom v jesenných novembrových dňoch rozmýšľa Petra Fornayová?

Prežívame archetypálny november. Ja som sa v tomto mesiaci narodila, takže mrholenie, ranné šero a cez deň takmer stále zamračená obloha mi nerobia až také problémy. Aspoň myslím si, že je to tým. Je to mesiac spomienok a smútku. Ale ako vieme, smútok je potrebný. Možno preto mám rada všetky tie prechádzky s pateticky šumiacim lístím pod nohami, lebo v takomto počasí je najlepšie byť ticho. A v tichu vyplávajú na povrch veci, o ktorých sme ani nevedeli, že sa nám kedysi dávno usídlili v pamäti.

Začiatkom mesiaca odišiel navždy môj otec, presne na dušičky, vedel si vybrať. Emil Fornay bol filmárom – dokumentaristom, ale kameru mal rovnako rád ako volejbal a cestovanie. Ako povedal herec Vlado Zboroň, už točí iné filmy a hlavne s inou technikou. Bol prvým Slovákom na všetkých kontinentoch, prirovnávali ho k Beňovskému, ale o tom sa už popísalo veľa.

O otcovi píšem nie preto, lebo potrebujem dať verejne priestor smútku a ľútosti. To vôbec nie, on prvý by to absolútne zamietol. Nechcem a nemôžem hodnotiť jeho filmy, mám ich rada a oceňujem ich logicky kvôli iným veciam ako filmová kritika. O otcovi píšem preto, lebo v tento mesiac spomienok, hneď po dušičkách, oslavujeme 17. november., ktorý je pre mňa spojený práve cez neho aj s Kolibou – bývalým centrom výroby filmov, oficiálne nazývaným Filmové ateliéry Koliba a neskôr známym ako hlavné sídlo Slovenskej filmovej tvorby. V roku 1953 začali fungovať popri známejších ateliéroch barrandovských a zlínskych a odvtedy sa tam natočili stovky filmov. Odvtedy až do roku 1995, kedy boli ateliéry sprivatizované napriek tomu, že istú dobu po revolúcii patrili medzi strategické podniky. Štvrťstoročnicu privatizácie Koliby si budeme pripomínať tiež o pár dní, aj keď na to by mnohí asi radšej zabudli. Vždy sa mi vybaví moment, keď raz otec prišiel z akejsi porady, a len si vzdychol: zdá sa, že je to stratené. Po roku 95 trvalo celé roky, ak nie desaťročia, kým sa slovenský film pozviechal. To je fakt a nezáleží na tom, či sme liberáli, konzervatívci, ľavičiari alebo pravičiari, či veríme v štát alebo v privatizáciu.

Keď niečo zrušíme, zatvoríme, oklieštime, nezmyselne zastavíme, či len priškrtíme, následné otvorenie, uvoľnenie a rozbehnutie vždy trvá istý čas. Čím jemnejšia je sieť vzťahov, áno, môžeme to volať aj infraštruktúra, tým fatálnejší dopad na ňu zastavenie môže mať. Film, ale aj celé umenie a kultúra, nie je odvetvie, kde šibnutím čarovného prútika alebo povedzme kliknutím počítačovou myšou v sekunde obnovíte pôvodný stav. Robiť filmy, hudbu, písať, alebo to, čo ja poznám lepšie – robiť divadlo a tanec, je aj o citlivosti – k prostrediu, k ľuďom okolo. Pozorovanie a nachádzanie súvislostí chce cibrenie a čas. Ako veľmi potrebujeme poznávať, vymýšľať, reagovať, tvoriť, reflektovať, to netreba zdôrazňovať. Špeciálne u nás, v krajine, kde sa toto stále nenosí, kde intelektuál je stále nadávka a umelec je kultúrnik. Kde ako Koliba môže pomaly dopadnúť celá kultúra. Je to posledný rezort, kde ešte neprebehol ani náznak reformy. Potrebujeme hlboké prekopanie, od základu. Aby deti, a neskôr samé už ako dospelí, chodili do divadla, na koncerty a na čítačky nielen preto, že sa vtedy nemusia učiť a memorovať napríklad pre nich ešte nič nehovoriacu slovenskú barokovú poéziu, ale aj preto, lebo vo filme či v divadelnom predstavení nájdu otázky, ktoré si sami kladú. A v ideálnom prípade aj odpovede. Aby sme nezotrvávali v myslení a v hodnotení umenia v 19.storočí, aby sa za experimentálne nepovažovalo to, čo sa stalo inde dávno klasikou a aby väčšina umelcov – okrem pár vyvolených – netrpela pribúdajúcim vekom len pocitom nepotrebného odpadu. Aby tento kút sveta konečne pochopil, že umenie má význam, aby si umenie adoptoval a prijal za svoje. Aby sme mohli o našej vláde povedať, že umeniu rozumie a podporuje ho, lebo verí v jeho moc.

Znie to trochu ako revolučný manifest, ale myslím si, že práve v týchto dňoch si to môžeme a musíme dovoliť.

If you enjoyed this post, please consider to leave a comment or subscribe to the feed and get future articles delivered to your feed reader.

.
Komentáře

Zatím nemáte žádné komentáře.

Napište komentář k článku

(povinné)

(povinné)