Ešte pred konečnou (Ještě před konečnou, 1993)

Přidal: Přemek |

Leden 4, 2007

Pavel Hrúz. Původní rozhlasová hra. Zvuk Ivan Kostolný. Technická spolupráce Mária Kubíčková a Peter Výlupok. Dramaturgie Štefan Šmihla. Režie Ladislav Hyža.

Osoby a obsadenie: muž (Štefan Halás), žena (Emília Čížová), dievča (Renáta Rundová), dispečer (Martin Horňák), 1. vodič (František Výrostko), 2. vodič (Michal Gazdík), 3. vodič (Ivan Giač) a hlas (Andrej Štermenský).

Připravil Slovenský rozhlas Banská Bystrica v roce 1993 (45 min.). Repríza 24. 5. 2018 (Rádio Litera, 12:30 h.); 1. 8. 2023 (SRo Rádio Devín, 21:30 h.).

Lit.: Vladimír Barborík: Pavel Hrúz. Kalligram, Bratislava 2001.

Pozn.: Pavel Hrúz (16. 4. 1941, Banská Bystrica) je slovenským prozaikem, který byl po závratné literární kariéře v šedesátých letech od začátku sedemdesátých let z politických důvodů marginalizovaný. Až společenská změna po roce 1989 mu přinesla plnou publikační svobodu a rehabilitaci jeho občanských práv.

P. Hrúz sa narodil stredoslovenskej Banskej Bystrici a tu vychodil aj strednú priemyslovku (1955-1959). Jeho otec bol súkromný krajčír, ale jeho podnik roku 1950 zoštátnili. Ešte počas školských rokov uverejňoval Hrúz v regionálnych novinách Smer a od roku 1959 aj v časopise Mladá tvorba. Roku 1959 začal študovať na Vysokej škole technickej v Bratislave, roku 1964 štúdium ukončil. V druhej polovici šesťdesiatych rokov vystriedal niekoľko technických povolaní. Roku 1968 odišiel spolu s Ivanom Kadlečíkom (*1938) a Tomášom Winklerom (*1940) do Martina, kde všetci traja pôsobili ako redaktori kultúrneho časopisu Matičné čítanie (do roku 1971). Od roku 1971 do 1974 bol nezamestnaný. V tom čase udržiaval styky s českými disidentmi, napr. s Ludvíkom Vaculíkom. Až roku 1974 sa mu podarilo nájsť zamestnanie – stal sa dozorcom na tenisových kurtoch v Banskej Bystrici. Po konflikte so zamestnávateľom bol prepustený. Roku 1975 našiel zamestnanie na píle, neskôr sa dostal do podniku Stavoindustria, kde zostal do roku 1990. V druhej polovici sedemdesiatych rokov pracoval ako ghost-writer pre banskobystrický rozhlas. Až roku 1986 – po 15 rokoch publikačného zákazu – sa konečne jeho meno objavuje v literárnom časopise Romboid, ktorý uverejní jeho poviedku. Po zmenách z roku 1989 začne pracovať pre Slovenský rozhlas v Banskej Bystrici. Roku 1999 dostáva za svoje dielo Cenu Dominika Tatarku.

Prvá poviedka Pavla Hrúza, ktoré vzbudili pozornosť, sa volala Neprehrám (1959). Uverejnil ju v Mladej tvorbe pod menom Peter Hrúz. Prvá zbierka poviedok mu vyšla až roku 1966 – volala sa Dokumenty o výhľadoch – hoci rukopis bol hotový už celé roky. Táto kniha bola kritikou prijatá kontroverzne, hoci talent autorovi nikto nemohol uprieť – za svoj debut dostal Cenu Ivana Krasku. O dva roky neskôr (1968) mu vyšla druhá zbierka poviedok Okultizmus. Ešte začiatkom sedemdesiatych rokov publikuje poviedky v rozličných časopisoch. Knižne mu vyjdu až v deväťdesiatych rokoch. Po publikačnom zákaze (od 1971) vydal v podzemí rukopis – opäť sú to poviedky, nazvané tentoraz Zvuky ticha. Tento zväzok vyšiel v Prahe v náklade 30 kusov. Oficiálne vyšla táto kniha v rozšírenej verzii roku 1991 pod názvom Pereat. V deväťdesiatych rokoch mu vyšli aj ďalšie, dávnejšie napísané diela ako Chliev a hry (1990), Párenie samotárov (1993) a Oči kuričove (1996). Roku 1996 publikoval ešte knihu próz Chlieb a kry a roku 1998 Hore pupkom, pupkom sveta.