Prútené kreslá 1/? (Proutěná křesla, 1969, 1971)

Přidal: Přemek |

Listopad 8, 2010

Dominik Tatarka. Z vlastní prózy vybral autor. Hudba Jozef Malovec. Hudební režie Alojz Janeček. Elektronická verze hudby ing. Peter Janík. Elektronická hudba vyrobena tamtéž za účasti skladatele. Technická spolupráce Ivan Kulašík. Režie Vladimír Rusko st.

Čte Karol Zachata.

Natočeno v Čs. rohlase Bratislava 22. – 23. 3. 1969.

Nahrávka z katalogu Opus. Vydal Supraphon 1971 (1 LP, Su 058 0421, 16 2/3, mono).

Lit.: Bžoch, Jozef: Hľadanie ľudskej sympatie (sleeve-note). – Cit.: Rozprávač Bartolomej Slzička z krajiny nikoho, teda z Československa rokov 1938 a 1939, ocitá sa na štúdiách v Paríži, spoznáva slečnu Danielu, cudzincov i krajanov, diplomatov, mesto…

V Prútených kreslách Dominik Tatarka obnovuje človeku a v človeku hodnoty, zasunuté kdesi hlboko pod vrstvou zvykov, manier, ľahostajnosti, zábudlivosti, schém, formúl, gest, mravnej a citovej otupenosti. Nepatri medzi autorov, ktorí len zobrazujú príbehy a vymýšľajú zápletky, ale medzi tých, ktorí aj myslia na úrovni svojho veku a často nad jeho úrovňou a proti nej. Je nevyhnutné zdôrazniť túto jeho vlastnosť hlavne v národe, ktorý ešte stále dáva v literárnom diele prednosť tzv. zaujímavému deju a málo ho zaujímajú sondy do vnútra ľudskej bytosti, A je to nevyhnutné zdôrazniť aj preto, aby sme si našli jediný možný východiskový bod, od ktorého vedie cesta k správ* nemu pochopeniu Prútených kresiel.
Povrchný čitateľ by totiž mohol povedať, že ide o nejakú oddychovú vec, akou zavše prozaici vypĺňajú pracovné pauzy medzi väčšími literárnymi projektmi; optický klam, ktorý autorovi síce neubližuje, no ani nevysvetľuje jeho pôvodný zámer, by v prípade Prútených kresiel znamenal asi toľko, že prozaik Tatarka vylovil zo svojej pamäti spomienku na pobyt v Paríži a s istou dávkou nostalgie rozpráva príbeh svojej mladej lásky. Áno, isteže, je to príbeh o láske a určitá konvenčná predstava by nám mohla navrávať, že celý tento príbeh dostáva príchuť pikantérie a exotizmu aj preto a práve preto, lebo sa odohráva v Paríži. No v záujme osvetlenia ozajstného zmyslu Tatarkových Prútených kresiel sa treba vzdať konvenčnej, teda pohodlnejšej analýzy. Povedzme si teda, že Prútené kreslá nie sú predovšetkým knihou o láske, ale knihou o ľudskej sympatii, o tom uzlovom mieste ľudských stykov, kde sa preverujú vnútorné kvality človeka, kde človek neužíva života, ale hľadá jeho naplnenie. Čim iným je láska v Prútených kreslách, ak nie oným tatarkovským „sústrediť sa na toho druhého“? A čím iným by aj mohla byť, ak sa v celej Tatarkovej tvorbe neustále hľadajú základné životné opory, ktoré neposkytne nijaká ideológia sama osebe, ale iba konkrétne, úsilne vybojúvané spolužitie jednotlivcov, kontakty medzi nimi? Tatarka dobre pozná vzdialenosti medzi ľuďmi, preto mu je taká vzácna ich blízkosť, preto sa aj formálne znaky jeho prózy odlišujú od bežného rozvíjania námetu. Je z rodu tých umelcov, ktorých zhrýzajú ozajstné problémy tejto epochy, ktorí sa pýtajú, ako je to vlastne s nami, čo si máme počať so sebou, keď sa podmienky ľudského šťastia „nezjednodušujú, ale skôr komplikujú“.
„Myslieť na kohosi — to je všetko … iného potešenia na svete niet,“ hovorí sa na jednom mieste Prútených kresiel. Neznamená to nič iné iba to, že postava je tým kýmsi priam okupovaná a má možnosť nielen myslieť na niekoho, lež aj rozmýšľať o sebe. Samozrejme — ale nie žiaľbohu! — Tatarkov Bartolomej je intelektuál 20. storočia a nezapaľuje sa takým spôsobom ako jeho literárni prapradedovia z obdobia romantizmu a jeho súrodenci zo zlej súčasnej literatúry; vie si ľahko uvážiť, že jeho vzťah k Daniele nemá v podstate nijakých vyhliadok do budúcnosti, keďže ho presne ohraničuje čas. A predsa z toho vzniká čosi, čo sa „nekonči obapolným rozčarovaním, vyčerpaním alebo manželstvom“ a čo nevzniklo na základe kalkulácie s momentom času, ktorá by mohla byť motivovaná fyziologickou pažravosťou. Tatarka, respektíve jeho hrdina má schopnosť citového vzplanutia, ale aj schopnosť rozumovej úvahy: ak sa z toho nestalo sladkasté ľúbostné dobrodružstvo alebo posteľný cynizmus, má na tom zásluhu predovietkým fakt, že Tatarkov Bartolomej je človek, ktorý vidí za láskou nie iba rozrušenie zmyslov a vybičovanle vášní, ale aj obrodu, obnovu a nájdenie osobnosti. Láska prerastá seba samu, je jednou z fundamentálnych foriem existencie. „Láska“ — vraví sa tu — „nie je očarením dvoch pekných, ani mladých ľudí, dokonca iba jedného a možno nepekného a nemladého človeka, ktorý chce byť milovaný a milovať“. Necitujem to ako zrnko múdrosti, ale ako filozofické krédo autorovo, týkajúce sa — ak ho domyslíme — všetkých oblasti ľudského spolunažívania. Tatarkovi ide o čosi, čo by som nazval úsilím o znesiteľnosť života: v tom je mravná, očistná sila jeho prozaického umenia a to sa koniec koncov prejavuje aj na jeho poetike, na vyjadrovacích postupoch.