Studenti píší recenze II. – A zírat do stropu

Přidal: Přemek |

Červenec 23, 2010

Panáček v říši mluveného slova rád poskytuje prostor studentům rozhlasové a televizní dramaturgie a scénáristiky JAMU Brno, aby tříbili a vyjadřovali své názory na rozhlasovou tvorbu. Dnes opět představuje svůj náhled Bianka Dingová.

Tereza Semotamová: A zírat do stropu (2007)

Rozhlasová hra mladej autorky Terezy Semotamovej, ktorá je absolventkou JAMU v obore RTDS sa dotýka najmä pre mladých ľudí aktuálnej témy– krach vo vzťahu muža a ženy. Tým samozrejme nechcem tvrdiť, že hra je určená len pre poslucháčov neskôr narodených, práve naopak, sugestívne a experimentálne riešenie tohto v podstate obyčajného problému, ktorý sa s nami ťahá už od čias Adama, môže priniesť umelecký pôžitok aj našim rodičom či starým rodičom.

Hra sa začína recitovaním tých istých čísel dookola mužským hlasom s využitím výraznejšieho echa a toto monotónneho vyslovovania čísel zrazu začnú narúšať vety vytrhnuté z kontextu vyslovované ženským hlasom. Človek najprv uvažuje, čo to na neho v tom rozhlase hrajú, ale keď sa pozornejšie započúva, uvedomí si, že každá tá krátka veta nesie v sebe určitú výpovednú hodnotu. Zisťujeme, že hlavnými hrdinami sú Aneta a Franta, ktorí sa rozhodli ukončiť svoj vzťah, pretože Anetu už Franta, ktorý bol kedysi „pózer“ a v parku sa hral na veľkého intelektuála akože čítajúceho Kafku, prestal zaujímať a jeho správanie a návyky jej začali liezť na nervy – ponorková choroba.

A čo je na tom? Veď to je bežné? Nemožno oponovať, ale zaujímavý je štýl, ktorý volí Tereza Semotamová a približuje nám príčiny ich rozchodu. Franta čaká na Anetu, ktorá si má prísť k nemu naposledy po svoje veci. Otvára jej denník, ospravedlňujúc to tým, že už predsa nie sú spolu. Začína čítať, pričom repliky, ktoré v mysli číta, počujeme ako repliky hovorené Anetou. Toto „čítanie“ autorka využíva na tvorbu zaujímavého dialógu, v ktorom je jedna postava prítomná len v podobe myšlienok vpísaných v denníku. Tento dialóg pripomínajúci umelecké skákanie do reči ma oslovil, pretože som sa s ním nestretla zatiaľ v žiadnej inej rozhlasovej hre. Cez „rozhovor“ páru zisťujeme rôzne názory a veci zo života hlavných aktérov, ktoré nám pomáhajú si vytvoriť jednotnú skladačku ich charakterov i vzťahu. Mne sa páčilo Anetine rozprávanie o svojom „jahodovom“ narodení, pretože ma vždy poteší, keď niekto vhodne použije lyrické prvky, ktoré vo mne vyvolávajú príjemné spomienky na lyrizáciu v próze naturizmu. Treba vyzdvihnúť aj dobre zvolené hlasy hercov, pretože hra založená hlavne na dialógoch si vyžaduje profesionálov a myslím si, že vybraní herci sa tejto výzvy uchopili úctyhodne.

Prekvapením pre mňa bolo, keď na dvere Frantovho bytu zaklope Aneta spolu s nečakanou návštevou a my sa dozvedáme, že ide o bezdomovkyňu, ktorej Aneta na ulici rozpovedala svoj príbeh. To mi prišlo trošku nereálne, pretože neviem, ktorá súčasná „Aneta“ by do bytu niekomu ťahala bezdomovca, ale v spojení s rozprávkovým harmonickým koncom, v ktorom na radu bezdomovkyne zostávajú spolu sa mi to páčilo a myslím si, že táto hra si získa aj ďalšie romanticky naladené rádioprijímače.

A ešte k tomu záhadnému číslu, ktoré by mohlo byť aj leitmotívom celej hry, ktorý nás posúva až k záverečnému zisteniu, že to je rodné číslo Anety a ako vieme, rodné čísla sa len tak na verejnosti nehovoria a určite nie na prvom rande. Osudové stretnutie? Ja som za.

Názory a komentáře