Jeden deň v živote… Terézie Simanovej (Jeden den v životě Terézie Simanové, 2021)

Přidal: Premek |

Prosinec 19, 2021

Terézia Simanová. Fejeton.

Natočeno 2021. Premiéra 17. 12. 2021 (SRo Rádio Devín, 7 min.).

Lit.: anonym: Terézia Simanová: Páči sa mi tento život a tempo, ktoré mu udáva beh. Reflexia a kritika. In web SRo Rádio Devín, 17. 12. 2021 (článek + nahrávka k poslechu). – Cit.: O dni, ktorý sa zmenil na týždne, mesiace a možno sa zmení na roky, vám porozpráva scenáristka a dramaturgička Terézia Simanová.

Od posledného lockdownu bolo treba vymyslieť nejakú činnosť, ktorá rozpustí každodennú šeď a zabráni tomu, aby dni splynuli vo vzduchoprázdno. Ale že práve toto. Ja, v škole oslobodená od telesnej výchovy, ktorá sediac na žinenke s pohŕdaním sledovala svoje cvičiace spolužiačky a čítala popri tom existencialistov. Na strednej škole bola akákoľvek športová aktivita absolútne nezlučiteľná s imidžom intelektuála a človek si musel vybrať. Žiadna stredná cesta, žiadna kalokagatia neexistovala. Aspoň nie pre mňa.

Lockdown na začiatku tohto roka bol pre mňa však neznesiteľný. Človeku z najbližšej rodiny diagnostikovali vážne ochorenie a mne prirodzene pripadla úloha sprevádzať ho po nemocniciach a čakať s ním na výsledky vyšetrení v prekúrených čakárňach ústavov, kam sa chodí umierať. Po týchto zážitkoch mozog potreboval vypnúť a pľúca nadýchnuť sa čerstvého vzduchu. A to sa medzi štyrmi stenami nedalo. Začala som teda chodiť so psom do lesov a jedného dňa mi napadlo rozbehnúť sa. Nie, takto to nefunguje, toto je len skratkovito povedané. Keď sa totiž rozbehne človek, ktorý nikdy nebežal, vydrží maximálne 200 metrov, potom objíme najbližší strom a celý červený ešte hodinu lapá po dychu. Na druhý deň má svalovicu, na tretí deň tiež a na štvrtý deň sa do lesa vráti, alebo si povie, že nikdy viac. Ja som sa vrátila. A dnes určuje tempo mojich dní beh.

Keď sa lockdown skončil a času bolo zrazu málo, odmietla som sa svojho novonadobnutnutého zvyku vzdať. Jedinou možnosťou však bolo chodiť behať skoro ráno. V čase, keď slušní ľudia ešte spia, vyrážala som so zalepenými očami a tupou mysľou do vinohradov za mestom. Polospiaca, uzimená a stuhnutá, nadávala som si za to, že som si nenašla iné, znesiteľnejšie hobby, napríklad háčkovanie. Radosť z ranných behov mal jedine môj pes Tonka. Aj to len na prvých kilometroch. Hoci má v sebe zrejme niečo z wipeta, po úvodnom rozohriatí sa už držala zhruba desať metrov predo mnou. Jednoducho chcela mať toto trápenie za sebou a ponáhľala sa k autu. (…)