Narodeniny (Narozeniny, 2008)

Přidal: Přemek |

Červenec 1, 2008

Christopher McKey. Záznam představení Divadla Skrat. Překlad Lenka Bednárová. Hudba Ľubo Burgr, Gustav Mahler, ABBA, Boney M. Scénická realizace kolektiv tvůrců. Režie kolektiv tvůrců.

Účinkují Ľubo Burgr, Inge Hrubaničová, Milan Chalmovský, Zuzana Piussi, Dušan Vicen.

Natočeno 2008. Premiéra 29. 6. 2008 v cyklu Nová dráma (SRo Devín, 76 min.).

Pozn.: Narodeninový večierok, na ktorý by bolo bývalo lepšie neprísť. Kto unesie toľko právd, poloprávd a klamstva o sebe, o svojej minulosti a budúcnosti? Hudba, spev, absurdné aj realistické divadelné skice a „všetko, čo majú a nemajú radi“ ľudia, ktorí sa ocitli v strede.

Náhoda neexistuje. Vyše roka sa hľadal spôsob inscenovať námet o oslave narodenín, na ktorej by sa vypovedali témy, ktorými žijeme a ktoré vnímame aj ako širšie spoločensky aktuálne. Súbor chcel zároveň ísť vo svojom hľadaní ďalej a ponúknuť divákom formálne a obsahovo iné predstavenie, na aké boli zvyknutí, napr. Umri, skap a zdochni…!!! či Smutný život Ivana T. Uprostred skúšania a prepisovania desiatok hodín materiálu sa na konci septembra tohto roka súbor zúčastnil festivalu Ex Ponto v Ľubľane s hrou Stredná Európa Ťa miluje. Stretol sa tam s mladým írskym dramatikom Christopherom McKeyom, ktorý divadlu SkRAT ponúkol svoju hru Narodeniny. Keďže súbor doposiaľ inscenoval len vlastné texty, Narodeniny Christophera McKeya prijal s tým, že si hru prečíta. Text Narodenín však bol natoľko podobný poetike pôvodných hier divadla SkRAT, že nakoniec sa divadlo rozhodlo prvý raz vo svojej histórii inscenovať hru žijúceho súčasného dramatika a uviesť ju v celosvetovej premiére aj vzhľadom na skutočnosť, že sa írska dramatika na Slovensku teší veľkej popularite. Divadlo upustilo od svojich princípov v skromnej úcte pred talentom inonárodného autora.

Profil divadla SkRAT
Divadlo SkRAT navazuje na činnost sdružení Pre súčasnú operu, které vzniklo v roce 2000 jako reakce některých umělců na nedostatek možností realizovat současné divadelně-hudební, respektive operní tvary bez kompromisů, které přináší spolupráce s velkými operními a divadelními scénami.
Dnes má Divadlo SkRAT, jako jeden ze spoluzakladatelů Asociácie sdružení A4, domovskou scénu v centru současného umění A4 – nultý prostor, na Náměstí SNP 12 v Bratislavě.
Divadlo SkRAT je svojí povahou autorské a pracuje především se svými tématy a texty. Ty vznikají zpravidla přímo na zkouškách a tak se spoluautory inscenací stávají všichni na zkoušce přítomní herci. Kolektivní autorství, či improvizované dotváření situací přímo na jevišti, je pro svébytnou poetiku SkRATu příznačné a stává se pro ni zárukou autenticity, spontánnosti a aktuálnosti nejen subjektivně zvolených témat.

Z recenzí :

„Narodeniny potvrdily, jak se kvalita hereckých výkonů může přirozeně odvíjet od tématické blízkosti dané předlohy a od vztahových sil v rámci týmové tvorby. A též naznačila, že o autorství můžeme pochybovat. Pro začátek stačí zkusit si jméno mladého irského dramatika vygooglovat.“
Eva Andrejčáková, SME, 6. 12. 2007

„Jako text, Narodeniny SkRATu představují svéráznou slovenskou verzi nové evropské dramatiky, která má svoje zastoupení v různých zemích: Mark Ravenhill a Sarah Kane ve Velké Británii, Vasilij Sigarev v Rusku, Biljana Srbljanovič v Srbsku, Marius von Mayenburg v Německu, abych připomenul aspoň ty nejznámější jména. U nás (na Slovensku, pozn.red.) se projevila v dílech Viliama Klimáčka, především v jeho Hypermarketu…“
Juraj Šebesta, 2007 Divadelní ústav – IS.theatre.sk

O hře:

Na úvod by sa žiadalo vyzdvihnúť historický fakt, že dediči výlučne autorského divadla Stoka prvý raz siahli po texte inom ako vlastnom, vytvorenom kolektívne. Keby to bola pravda. Pátranie po mladom írskom dramatikovi Christopherovi McKeyovi je zatiaľ neúspešné, a to aj s takým zdatným detektívom, akým je Mr. Google. O talentovanom Írovi nič netuší. Čo sa mena týka, McKey má najbližšie k McCoyovi, ktorého novelu Aj kone sa strieľajú poznáme v zdramatizovanej forme z niekoľkých slovenských inscenácií, naposledy z Divadla Andreja Bagara v Nitre, s posunom do problematiky súčasného šoubiznisu a reality šou. Žeby podobnosťou mien členovia SkRATu reagovali okrem iného aj na túto inscenáciu? Zdá sa to málo pravdepodobné, podobnosť mien autorov bude asi náhodná, aj keď isté parodovanie reality show môžeme v Narodeninách vystopovať (Vyvolení a Big Brother).
Keď si odmyslíme úctyhodné dielo Christophera McKeya a prekladateľky Lenky Bednárovej (Mr. Google ju vystopoval ako manažérku Nultého priestoru – A4, kde sídli Divadlo SkRAT, ), dostaneme sa opäť len k súboru, ktorý sa tentokrát úspešne hrá na činohru. Text Narodenín predstavuje logické vyústenie vývoja SkRATu, respektíve reprezentuje vrchol jedného z pólov jeho tvorby. Jednotou času a priestoru, komorným charakterom, Narodeniny nadväzujú na texty inscenácií Umri, skap a zdochni!!!… a Stredná Európa ťa miluje. V posledne menovanej nachádzame klasickú, priam ibsenovskú štruktúru: milostný trojuholník, ktorý sa rozohrá po príchode novej postavy, prinášajúcej so sebou motívy z minulosti, ovplyvňujúce prítomnosť. Narodeniny sú ešte uzavretejšie v čase a priestore: všetkých päť postáv, dva manželské páry a milenec, sú na javisku od začiatku až do konca, dramatický čas sa zhoduje s reálnym časom oslavy narodenín bohémky Vivian. Postavy neprechádzajú vývojom, skôr sa odhaľujú ich vzťahy. Jediný, kto sa dozvie niečo nové, a síce o svojej manželke Catherine a jej nevere, je hudobník Matthew. V tomto zmysle sú Narodeniny SkRATu súčasnou moralitou o partnerských vzťahoch. Moralitou, maskovanou iróniou a humorom, nosnými prvkami textu i inscenácie, ktoré spolu s hereckými výkonmi sú najväčšou hodnotou tejto produkcie.
Stojí za pokus zamyslieť sa nad Narodeninami ako hrou v kontexte súčasnej alebo modernej drámy. Pre mňa je dôkazom toho, že aj kolektívne vytvorené texty môžu mať vysokú literárnu hodnotu a sú inscenovateľné v iných divadlách, čo som si vždy myslel aj o niektorých iných textoch Stoky či SkRATu. (Hoci, táto predstava prenosu autorského divadla je absurdná.) Okrem spomínaných titulov SkRATu, Narodeniny sú príbuzné prvej inscenácii Stoky Kolapsu, akejsi rodinnej tragifraške, ktorá je však divadelne štylizovanejšia a jej humor vyznieva absurdne. Prirodzene, na um zíde aj porovnanie s Narodeninami Harolda Pintera, nie tak dávno inscenovanými v Divadle Astorka – Korzo ´90. Pinterov humor je však tiež temnejší a absurdnejší. Kvalitou Narodenín SkRATu, ktorú si cením, je ľahkosť a sviežosť humoru aj vo vážnych, resp. tragikomických témach, akými sú manželstvo a nevera. A tiež väčšia prístupnosť, zrozumiteľnosť, vďaka čomu inscenácia môže osloviť širšie obecenstvo.
Ako text, Narodeniny SkRATu predstavujú svojráznu slovenskú verziu novej európskej drámy, ktorá má svoje zastúpenie v rôznych krajinách: Mark Ravenhill a Sarah Kane vo Veľkej Británii, Vasilij Sigarev v Rusku, Biljana Srbljanovič v Srbsku, Marius von Mayenburg v Nemecku, aby som spomenul aspoň tie najznámejšie mená. U nás sa prejavila v dielach Viliama Klimáčka, najmä v jeho Hypermarkete, ale aj v njú spíč drámach, viac-menej vytvorených kolektívne, ale podpísaných Karolom Vosátkom, napr. v mafiánskej komédii Csaba is Easy, Csaba is Dead alebo v Modelkách, či v Negativistoch Romana Olekšáka, momentálne spoluscenáristu úspešného televízneho seriálu Ordinácia v ružovej záhrade. V porovnaní so zahraničnými, často brutálne naturalistickými hrami, slovenské sú štylizovanejšie a väčšmi využívajú iróniu a humor. Je to akási soft verzia novej drámy. Aj Narodeniny SkRATu patria do tejto kategórie, pričom majú blízko k postabsurdným hrám Edwarda Albeeho, napr. ku Krehkej rovnováhe, pred pár rokmi uvedenej na Malej scéne SND, či ku klasike typu Kto sa bojí Virginie Woolfovej. Cynizmus, irónia, drsný humor a ostrovtip, konverzačný charakter, premenlivosť vzťahov, nadsázka, prienik autorského ega do postáv a tým prekračovanie hraníc klasického realizmu, sťahovanie pravdy z kože s pomocou alkoholického opojenia, to všetko sú typické vlastnosti menovaných Albeeho hier. Rovnako by sme mohli charakterizovať aj Narodeniny SkRATu. Za všetkými izmami 20. storočia sa však týči Anton Pavlovič Čechov, ku ktorému sa hlásia všetci moderní dramatici, „nových brutalistov“ nevynímajúc.
Na Narodeninách je pôvabné to, že sa hrajú na činohru. Hrajú sa na drámu napísanú jedným, zahraničným a talentovaným autorom. Mierne parodujú, ale zároveň využívajú postupy súčasnej drámy a to aj v kolektívne vytvorenom texte. Iba jazyk je trochu štylizovanejší v zmysle hovorovejší, podobne ako v inscenácii Stredná Európa ťa miluje. Autori ho prispôsobili hre na drámu. Napriek maskovaniu je to jeden z prvých signálov, ktorý nás upozorňuje, že ide o kamuflované autorstvo.
Princíp voyerizmu a odhaľovania sa premieta aj do scénografického riešenia. Dve sedačky s kožušinkovým a leopardím prehozom (obľúbené materiály Zuzany Piussi a asi aj z núdze cnosť z fundusu alternatívneho divadla), medzi nimi stôl, jedno kreslo k tomu, obďaleč na jednej strane klavír a na druhej stolík s fľašami a gramofónom, typická chudobná scénografia chudobného divadla, zasadená medzi divákov, ktorí sedia oproti sebe v čiastočnej, dvojstrannej aréne. Namiesto príhodných vianočných gúľ je scéna vyzdobená fľašami, keďže sme v byte intelektuálov, ktorí musia mať všetky možné druhy alkoholov okamžite poruke.
Bohémka Vivian, ktorej narodeniny sa oslavujú, je trochu neurčitá postava. Nevieme, či je umelkyňou v slobodnom povolaní, ženou v domácnosti alebo na péenke kvôli častým nervovým záchvatom a zrúteniam. Alebo všetko dokopy a ešte k tomu herečka alternatívneho divadla, v Narodeninách neustále obviňovaná z afektovania a hrania. Do jej postavy sa premieta mierna paródia klasickej realistickej činohry a manierov herečiek, presvedčivo stvárnená Inge Hrubaničovou.
Jej milenec Frankie, prítomný od začiatku na oslave v podobe klauna, je zase málo využitou postavou. Škoda, Milan Chalmovský má určite na viac, ako nafukovať inak vtipné balónky, upomínajúce na mužské pohlavie. Keď už dráma blížiaca sa ku klasickej, hoci aj poznačenej absurditou, mala by byť prepracovaná vo všetkých detailoch. Alebo to bolo tak, že si každý napísal text svojej postavy a ostatní Chalmovského prevalcovali? Nestíhal kvôli Kóme v Opere SND, kde účinkuje? V každom prípade, jeho Frankie je ilustratívna postava a postupne aj on, aj Vivian ustupujú do pozadia, z ktorého sa čoraz viac vynára trochu záhadná Catherine, napokon uzurpujúca priestor činohry. A pritom si Zuzana Piussi len sedí a listuje v hrubom obrázkovom časopise, asi o súčasnom dizajne alebo o móde, a len občas lakonicky vypustí stručnú repliku. Všetci prosíkajú o jej film, ale ona kašle na svoje filmárske umenie. Okolo jej postavy vibrujú dvaja muži, aj fakticky pobehujú po javisku, a napätie zo vzťahov tejto trojice tvorí skutočný základ hry na činohru. To, že Frankie spáva s Vivian, sa dozvieme hneď na začiatku, ale sexuálna príhoda básnika Stanleyho, manžela Vivian, s Catherine, manželkou priateľa, hudobného skladateľa Matthewa, sa vyjavuje postupne a až v druhej polovici inscenácie. Ženské herecké výkony sú osviežujúce, ale neprekračujú štandard Divadla SkRAT. Ľubo Burgr ako Matthew a Dušan Vicen ako Stanley sa vypli k svojim dosiaľ najlepším výkonom, ktorými prekračujú túto hru na činohru, a pýtajú si angažmán v ktoromkoľvek kamennom divadle. Hoci, veľmi civilný prejav na začiatku inscenácie, pre hercov charakteristický a prirodzený, sa postupne stáva štylizovanejší. Zvlášť Vicenov, ktorý má sklon k pátosu a okázalej gestikulácii. Tu je v súlade s charakterom postavy, ale rozdiel v spôsobe hrania na začiatku a konci inscenácie je zjavný. Na druhej strane je pravda, že niečo sa medzi tým popilo, a tlejúce emócie vzplanuli.
Silnou stránkou inscenácie sú aj hudobné vstupy a jedným z vrcholov spoločná improvizácia Matthewa a Stanleyho, pričom jeden mláti do klavíra a druhý zo seba vyráža verše v úsilí vytvoriť azda nový druh umenia. Chceli to skúsiť spolu už dávno, no až teraz sa odhodlali, provokovaní manželkami. Inscenátori využívajú sebairóniu a do svojich postáv zakomponovali autobiografické motívy. Hrajú čiastočne samých seba, čo vždy bolo typickým znakom ich tvorby.
Ako to už v dobrej dráme a v dobrom divadle býva, rozložené vzťahy sa nehodnotia, len zobrazujú. V Narodeninách sa to deje s vysokou pridanou hodnotou humoru a irónie, ktoré pôsobia šarmantne a oslobodzujúco.

Nadežda Lindovská