Bratislavský čert a iné povesti (Bratislavský čert a jiné pověsti, 1995)

Přidal: Přemek |

Listopad 19, 2009

Mária Ďuríčková. Hudba Zuzana Homolová. Dramaturgie Mária Števková a Pavol Beka. Zvukový mistr Peter Daniška. Design Svetozár Mydlo, 1995. Režie Ivan Predmerský.

Účinkují Adela Gáborová a Karol Machata. bratislavskycert

Nastudoval SRo Bratislava v roce 1995. Vydalo nakladatelství Buvik v roce 1995 (1 MC, stereo OP 0045-4 811).

Obsah: 1. Intro, 2. Bratislavský čert, 3. Mocná zelina, 4. Červená mantila, 5. Čertov obraz, 6. Ako bol čert krampusom, 7. Outro.

Lit.: Rankov, Pavol: Bratislavské povesti. In Knižná revue 18/2004 (recenze knihy). – Cit.: Nedávno zosnulá Mária Ďuríčková (1919-2004) zasvätila práci pre slovenské deti celý svoj život. Napísala mnoho prozaických a veršovaných kníh pre deti všetkých vekových kategórií. Z nich minimálne Danka a Janka, Guľko Bombuľko, Čo si hračky rozprávali a Májka Tárajka patria do zlatého fondu literatúry, a to nielen slovenskej a nielen detskej. Z Ďuríčkovej kníh vyžaruje pokoj a dobro, pritom však autorka neskĺza do schematizmu, ale sprevádza mladého čitateľa aj situáciami problematickými a nejednoznačnými (nezabudnuteľná je napríklad „deportácia“ mačky Lízy v Guľkovi Bombuľkovi či „zlomyseľné“ poznámky krokodíla a pajáca v knihe Čo si hračky rozprávali).

Mária Ďuríčková sa venovala aj prerozprávaniu slovenských povestí a práve tam pramení inšpirácia pre knihu Bratislavské povesti. Ako rodáčka zo Zvolenskej Slatiny tým urobila pre oživenie bratislavskej mytológie veľmi veľa, podobne ako už pred ňou Karl Benyovszky či súčasne s ňou Rudo Moric. V druhej polovici sedemdesiatych rokov napísala Ďuríčková knihy Dunajská kráľovná a Prešporský zvon, ktoré potom s povesťami z knihy Biela húska na Dunaji vyšli spolu pod názvom Dunajské povesti (1996). Po ôsmych rokoch sa vydavateľstvo SPN – Mladé letá rozhodlo vydať knihu pod názvom Bratislavské povesti.

Z diela na čitateľa dýchne v prvom rade etnicky pestrá minulosť kozmopolitnej Bratislavy. Vystupujú v nej Slovieni, Rimania, Kelti, Turci, Slováci, Maďari, Nemci, Židia, Rómovia i Česi. Potom ho zaujme rôznorodosť žánru – Ďuríčkovej povesti sú raz mýtom, inokedy „ľudovou“ rozprávkou, potom historickou poviedkou. Stretávajú sa v nich fantastické postavy (po prečítaní knihy nemožno pochybovať, že Bratislava mala svojho čerta a vodníka) aj historické osobnosti (vynálezca Kempelen, cestovateľ Jetting alebo cisár Jozef). Ešte jedna vec môže pozorného čitateľa zaujať: Ďuríčkovej odolnosť voči dobou požadovanej ideológii, nechuť angažovať sa textom. Cítiť ju azda len z niekoľkých viet Povesti o Husitskom dome, no tým viac si uvedomujeme, že inde bola autorka voči nej imúnna.

Keďže povesť sa spravidla viaže nielen na konkrétne miesto ale aj čas, Ďuríčková do jednotlivých kníh zoradila povesti chronologicky. Vydavateľstvo, ktoré tri pôvodné knihy spojilo do jednej, si však už toľko práce nedalo. A tak pred čitateľom defilujú povesti od najstaršej po najmladšiu v troch sériách po sebe. Tri Ďuríčkovej knihy si akiste zaslúžia, aby z nich vznikla jedna monumentálna, ale do tej by patrilo, obzvlášť v dnešnej vizuálnej ére, aj viac krásnych ilustrácií Jozefa Cesnaka. No a potom aj viac redakčnej práce, aby sa nestalo, že hneď v prvej vete autorského doslovu stojí: „Akiste nikoho neprekvapuje, že v knihe Dunajské povesti je dominantným pojmom Bratislava…“ Nuž, neprekvapuje i prekvapuje, pretože kniha sa teraz volá Bratislavské povesti.