Sivý muž (2000)

Přidal: Přemek |

Duben 13, 2006

Gill Adamsová. Překlad Mirka Čibenková. Hudební dramaturgie Eleonora Vančíková-Kapasná. Dramaturgie Ján Uličiansky. Asistentka režie Eva Dózová. Mistr zvuku ing. Peter Janík. Režie Martin Kákoš.

Osoby a obsazení: John (Martin Huba) a Betty (Emília Vášáryová). Dále účinkují Soňa Ulická a Vladimír Minarovič.

Natočeno 2000. Premiéra 26. 11. 2000 (Slovensko 1, 20:05 h.). Repríza 17. 12. 2000.

Lit.: Beňová, Juliana: Bez zbytočnej teatrálnosti a pátosu. In: Slovo, květen 2001 (recenze). – Cit.: Redakcie Slovenského rozhlasu zaoberajúce sa slovesnou tvorbou (Slovesná umelecká realizácia) prinášajú už tradične svojim poslucháčom kvalitné rozhlasové hry svetovej i slovenskej proveniencie. Tentoraz siahla Redakcia vysielania pre deti a mládež po vynikajúcej rozhlasovej hre anglickej autorky Gill Adamsovej Sivý muž.

Niekoľko hodín života starnúceho manželského páru zobrazených na pozadí smrti ich homosexuálneho syna odkrýva predovšetkým otázky tolerancie, vzájomného spolužitia a porozumenia nielen medzi manželmi, ale predovšetkým v súčasnej spoločnosti.

Neustále napätie medzi otcom a synom, strach pred tým, čo povedia ľudia, slovné hádky ústiace do fyzických útokov – každodenné situácie tak blízke nejednému poslucháčovi – to všetko nám približuje rozhovor dvoch manželov, ktorí sa odhaľujú, aby napokon ostali nahí nielen pred poslucháčom, ale i sami pred sebou.

Homosexualita = problém?

Po jednej z nekonečných hádok zostáva žena ležať na zemi a syn uteká z domu. Ušiel, lebo otec sa nedokázal zmieriť s jeho homosexualitou, no nikdy sa už nedozvedel, že práve táto výmena názorov pripútala jeho matku na invalidný vozík. Tak veľmi ho túži vidieť, ale za chorým synom do Ameriky môže letieť len jeden z nich. Zdravý otec. Teraz sa vrátil a ona chce počuť, čo hovoril ich John…

Pred nemocničnou izbou sedí muž. Hanbí sa vojsť dnu. Pri pacientovi sa striedajú lekári a jeho intímny priateľ. Pohreb je prekrásny. Nad hrobom rozprávajú jeho priatelia, hádžu doň spoločné fotografie. Z diaľky ich pozoruje muž v sivom ošúchanom kabáte. Jeho žena čaká, že jej povie, ako sa v nemocnici zmieril so synom, ako mu povedal, že obaja ho majú radi. Poslala ho do Ameriky, aby sa syn dozvedel, že napriek všetkému ho stále milujú. Ich adoptívny homosexuálny syn už nežije a jej muž mu nedokázal povedať, že mu odpúšťa… Bol tam a neurobil nič!

Silný príbeh, ešte silnejšia dvojica

Celá ťarcha Adamsovej Sivého muža leží na hlavných protagonistoch tejto rozhlasovej hry – Johnovi a Betty. V brilantne vybudovanom dialógu nás len oni dvaja sprevádzajú celým svojím bytím a rozohrávajú svoju najdôležitejšiu životnú partiu. Úlohu Betty vložil režisér Martin Kákoš do rúk Emílie Vášáryovej a jej rozhlasovým manželom sa na chvíľu stal Martin Huba. Obaja herci sa ponorili do vzájomného spolužitia zvaného manželstvo s takou odovzdanosťou k role, až vzbudzovali dojem, že sú skutočnými manželmi s rovnakými problémami, s akými sa stretli ich rozhlasoví hrdinovia Betty a John.

Pútavé, emotívne nasýtené a premyslene gradované prehovory nútili poslucháča načisto sa ponoriť do ich domácnosti a s napätím očakávať riešenie nastoleného konfliktu. Vášáryovej Betty, presná v dikcii a intonácii, zobrazuje ženu žijúcu zo spomienok na jediného syna a odhaľuje vnútro milujúcej matky, ktorej nebolo dopriate naposledy sa rozlúčiť so synom. Bez zbytočnej teatrálnosti a pátosu odoláva búrke vlastných emócií, manželovým výčitkám a názorom, pričom jej výpoveď smeruje k absolútnej prirodzenosti prejavu. Hubov John, trošku prechladnutý, unavený, zničený sivý muž, neustále oscilujúci medzi otcom a človekom konajúcim vždy v súlade so spoločenskými konvenciami, nesie v sebe zárodky i plody rôznych človečenských konfliktov a zmieta sa vo víre vlastných citov a túžob. Nenávidíme ho a ľutujeme zároveň.

Burácajúci orchester

Martinovi Kákošovi sa podarilo pretaviť komorný herecký koncert do orchestrálnej symfónie narážajúcej na všetky ľudské zmysly – od sluchových až po tie hmatové. Poslucháč často nadobúda pocit, že John a Betty sú veľmi blízko, holuby mu klopú na okno a stačí sa len pohnúť a dotknúť sa ich… Okrem hovoreného slova sa z éteru šíri hudba, Bettin spev a niekde v diaľke počujeme aj Johnove vzlyky narážajúce do stien v americkom hoteli. Temporytmus, melódia a hudba kráčajú ruka v ruke s celkovým inscenačným zámerom a vytvárajú verbálne i nonverbálne syntetický, skĺbený celok.

Režisér sa oprel o základné významy plynúce zo samotného textu. Neprehrával, nepatetizoval a interpretoval ho nielen v zmysle konkrétneho manželského konfliktu, ale aj konfliktu muža a ženy vôbec, konfliktu človeka a spoločnosti, či dennodenných konfliktov každého z nás.

Autorka (1973) je odborná asistentka na FF UK

S polplynom pre divadlo : Režisér Martin Kákoš o rozhlasovej hre a všeličom inom
(Zhovárala sa Juliana Beňová).

Dramaturgia hier pre mládež poslucháčom Slovenského rozhlasu nedávno pripravila vynikajúcu hru anglickej autorky Gill Adamsovej Sivý muž, ktorá nie je prvou ani poslednou z vašej kuchyne. Skôr ako začneme o nej hovoriť, skúste nám priblížiť prácu samotnej redakcie.

- Literárno-slovné vysielanie má v dnešnom čase nezastupiteľné miesto najmä v oblasti pôvodnej tvorby – uvedomte si, ako sporadicky dnes vychádza pôvodná slovenská tvorba. Kde má napríklad začínajúci mladý básnik príležitosť, aby si jeho básne niekto prečítal? Na to, aby mu vyšli knižne, je minimálna šanca. Nie každému sa podarí, že mu ich – pri takmer neexistencii literárnych časopisov – uverejnia nejaké noviny. Rozhlas, pokiaľ ide o oblasť poézie, však ponúka určitú platformu. Napríklad Dobré ráno nedeľa, Večerné reflexie a mnohé iné relácie, alebo veľké množstvo relácií, ktoré sa zaoberajú výlučne poéziou – napríklad dvadsaťminútové pásma, montáže poézie aj mladých, súčasných autorov.

Ako je to s poslucháčskou odozvou na vašu tvorbu?

- Rozhlas nemá zase mimoriadne veľkú sledovanosť. Ak hovoríme o počúvateľnosti rozhlasovej hry, číselne je to asi sedem percent poslucháčov. Ale medzi nimi sa nájdu aj takí, ktorí počúvajú tento žáner výsostne. Myslím si, že nie vždy záleží celkom na tom, či sa rozhlasová hra alebo slovesné vysielanie vôbec masovo počúva, pretože ani od filharmónie to nik neočakáva. Keď si niekto ide vypočuť nejakú Paríkovu alebo Hrušovského skladbu, nemôže sa predsa domnievať, že sa bude hrať na diskotékach. Ide takisto o druh umenia určený pre istý, možno užší okruh ľudí, ktorí ho majú radi. A bolo by nezmyslom, aby ho z nejakých komerčných, finančných, či iných dôvodov ktokoľvek zatracoval či potláčal, aby sa tento žáner nepestoval. To by bolo strašné.

Priznám sa, že rozhlasovú hru som veľmi nepočúvala. Až raz som si zapla rozhlas, a zostala som sedieť ako prikovaná. Dávali práve Sivého muža. Prvé, čo ma pri počúvaní tejto rozhlasovej hry oslovilo, a myslím si, že nielen mňa, boli herecké výkony hlavných predstaviteľov. Presvedčivé, emotívne, strhujúce, svieže a prirodzené… Ako ste pristupovali k výberu hercov?

- Sivý muž je hra, ktorá sa nedá urobiť bez toho, aby medzi dvoma hlavnými postavami-hercami – text je postavený výsostne na nich – neexistoval totálny súzvuk. To nie je hra, ktorá sa dá urobiť tak, že herci si svoju rolu akosi individuálne odslúžia a tým sa to pre nich končí. Emília Vášáryová a Martin Huba sú herci, ktorí cítia akosi rovnako – rovnaká je poetika ich herectva, herectva zvnútorneného, niekedy až sebatrýznivého, a prienik do postavy je u oboch veľmi silný a hlboký.

Vášáryová i Huba sú herci so silnou schopnosťou odkryť situáciu, intelektovo ju spracovať… Pri nahrávaní sme často prerábali jednotlivé scény, niekoľkokrát sme sa vracali k istým miestam a oni sami veľakrát prišli a povedali – Skúsme to ešte raz. Sami si hľadali polohy, aby im to partnerstvo v texte vyhovovalo. Kto vám ponúkol text tejto hry?

- U nás je to tak… Janko Uličiansky, ktorý už dosť dlho spolupracuje s Mirkou Čibenkovou, ktorá ako prekladateľka z angličtiny vždy vypátraničo zaujímavé, priniesol text Sivého muža. Asi pred poldruha rokom sme robili veľmi zaujímavú hru s podobnou témou homosexuality, pod názvom Tak jest. Už tu začala Mirka s Jankom spolupracovať, a tak keď tento text objavila, on ho zaradil do dramaturgie. Je to výborná hra, so špičkovým dialógom… No Angličania, keď robia rozhlasovú hru, takmer vždy ju píšu akoby s „polplynom“ pre divadlo, s obrovskou pokorou k textu, stavajúc na fantastickom herectve. Asi aj preto je britská rozhlasová hra dobrá v dialógu. Zrejme tam vedia, že rozhlasový poslucháč očakáva okrem neho dobre vybudované charaktery.

Zdá sa teda, že Sivý muž sa priam ponúka divadlu…

- Myslím si, že by bolo dobré nájsť niekoho, kto by bol ochotný túto hru zobrať a zrealizovať ju v divadle alebo v televízii. Viem si predstaviť, že by u divákov zarezonovala, ak by sa urobila tak sýto a dobre, ako sa to herecky podarilo v rozhlase.

V hre rezonuje nielen téma homosexuality, ale aj téma života starších manželov, adoptovaného syna, ich vyrovnávanie sa s jeho orientáciou.

- Homosexualita nie je v tomto texte prioritná, ona je len lakmusovým papierikom, tým katalyzátorom, ktorý niekde urýchli alebo zviditeľní vzťahy medzi manželmi. Je to hra o možnosti „lietať“ – nie náhodou sú v nej trvalo prítomné holuby – hra o možnosti otvoriť klietku. Manželia sú neustále zatvorení spolu ako takí holúbkovia v klietke. No dnes sú to holuby, ktoré sa nenávidia a kolú si do očú. To, že im syn zomrel na AIDS a otec sa s jeho homosexualitou nevedel vysporiadať, že si nesie v sebe mindrák bezvýznamného šedého muža, človiečika, ktorý nie je schopný prekonať horizont vlastného obmedzenia a schopnosti tolerancie, to by sa mohlo odohrávať aj na čomkoľvek inom. Príbeh, to pozadie, ktoré zviditeľní vzťahy, vyhrotí ich do istého konfliktu, mohlo byť aj úplne iné. Nemusela ním byť homosexualita, ale, povedzme, aj dopravná nehoda, alebo niečo celkom iné.