Apákov a mamákin kocúr Kleofáš (Dědečkův a babiččin kocour Kleofáš, 2010)

Přidal: Přemek |

Duben 8, 2011

Komentovaná četba z knihy Kolomana Kocúra „Apáka a mamáka“. Připravila, četbu komentuje a uvádí Zuzana Belková. Hudební spolupráce Lýgia Vojtková. Režie Jozef Pražmári.

Účinkuje Peter Bzdúch.

Natočil Slovenský rozhlas v roce 2010. Premiéra 31. 12. 2010 (SRo Devín, 29 min.)

Pozn.: Literárna groteska z južného Slovenska brilantným spôsobom opisuje jeden deň manželov, ktorí spolu nažívajú už 77 rokov. Ich svet tvoria drobné starosti okolo domu, v záhrade i na dvore. Neustále sa svojsky zhovárajú, spomínajú na mladosť alebo si popod nos „monďokujú“ sami pre seba.

Ukázky: „Keď narodil som devatnástý storočí, uhorský monarhia ból, vyprávali sme maďarský. Potom ból prvý vojna a prišiél Československý republika. Tedy my museli sme naučiť slovenský. Ale rýhlo prišiél druhý vojna, a ból tutok Horty Maďarorság, a zasek šecci maďarský. A keď ból druhý vojna konec, potom začalo komunizmuš… a zasek je slovenský! Doví, čo bude budúcnosti? Zasek maďarský? Alebo inakší? Ale my už druhý nebudeme učiť. Netreba. Doví, prečo my tak dlho žijeme? Čo urobili sme? Lebo od nás starší už ani neni sú celý dedine. A možno ani celý štáte. Prečo je taký? No prečo?“

Cestou do kostola
Mamáka sťažka kráča do kostola a modlí sa: „Uram, deň príjemný, pokojný daj mne prežiť. Neh já hrjéšný neni som a neh já večer pohváliť móžem teba radosťom a čistý srccom. Ámen.“
Oproti mamáke kráča tulák v dlhom, špinavom hubertuse. Vytečené oko má previazané čiernou páskou. Okolo krku má károvaný šál. V rukách navlečených do štrikovaných čiernych rukavíc s odstrihnutými koncami prstov nesie gitaru. Pod pazuchou zviera prázdnu plechovku. Míňajúc mamáku tulák slušne pozdraví: „Dicsértessék a Jézus Krisztus!„
Mamáka mechanicky odzdraví: „Mindörökké! Ámen.„

Néjde už, néjde
Obchod na malom námestí je zatvorený. Od vchodu sa kľukatia dva nezávislé rady čakajúcich zákazníkov. Jeden sa vinie smerom k hornému koncu obce, druhý k dolnému. Mamáka sa poslušne zaradí na koniec dolného.
Pri vchode do obchodu stojí tulák. Plechovku na drobné si položil k nohám. Brnká na gitaru hrebeňom a spieva: „Olam vókin, jés indíd, am tókin, baut jú en mí en am hópin, júl kom bák to mí. Vot aj houp só, héts aj ken bí, džast réjdn, ju help and mí, en am hópin, jú kom bák tu mí. Jé-jé-jé, voč ju gana dú en vel ran kráj. Jú gana rán on véj in háj. Am gana ran on báj jór sájd. Jú prity béjby bí vit áj!“
Ľudia v radoch zatiaľ nespokojnosť neprejavujú. Veselo klebetia. Mamáka však nemôže klebetiť, lebo zle počuje. A tak len tíško stojí a čaká. Potrebuje len mlieko a tvaroh, lebo chlieb si kúpila včera, ale nedá sa nič robiť, musí počkať s ostatnými. Občas si len tak, pre seba, povzdychne: „Jáj, taký je. Néjde už, néjde. A čil čo hát? Ništ hát.“