Svedomie proti násiliu (Svědomí proti násilí, 1991)

Přidal: Přemek |

Březen 28, 2007

Stefan Zweig. Rozhlasová dramatizace románu. Překlad Jana Šimovčíková. Dramatizace Stanislav Prochotský. Zvuk Andrej Zmeček. Technická spolupráce Milan Greguš. Hudební dramaturgie Lýgia Vojtková. Dramaturgie Vladimír Fišera. Režie Viliam Sýkora.

Osoby a obsazení: Sebastian Castellio (Vladislav Müller), Jan Calvin (Július Pántik), Michael Servette (Pavol Mikulík), Theodore de Beuse (Július Vašek), Farell (Jozef Skovay), 1. zástupce rady (Jozef Cút), právny zástupca (Marián Galo), kněz (Július Palúš), muži (Jána Valentík, Vladimír Minarovič, Štefan Mandžár, Gustav Legéň).

Připravil Československý rozhlas v roce 1990. Premiéra 10. 1. 1991 (Bratislava, 20:00 h.; 73 min.). Repríza 30. 8. 2016 (SRo 3 Rádio Devín); 4. – 9. 4. 2023 (SRo 8 Rádio Litera).

Pozn.: Jádrem díla je polemika statečného humanisty Šebastiána Castellia s náboženským reformátorem Jeanem Kalvínem, který v Ženevě v 16. století nastolil „ve jménu Božím“ systém duchovní diktatury zasahující i nejsoukromější stránky života obyvatel města. Obraz Castelliova boje proti zfanatizovanému davu, proti mocným manipulátorům a neomylným a krutým vládcům, obraz bojovníka, který nevládne ničím jiným než „neochvějným svědomím v neohrožené duši“, je dodnes živým svědectvím o duševní revoltě spisovatele Zweiga proti nastupujícímu barbarství. (anotace knihy)

Lit.: anonym: {Svedomie proti násiliu}. In Teleplus 1/1991 (článek). – Cit.: Všetko sa to začalo tak nevinne. Magistrát mesta Ženevy, povolal do svojich služieb ako kazateľa, muža menom Ján Kalvín. Kto by si bol vtedy pomyslel, že principiálne učenie tohto človeka sa stane kliatbou pre toto mesto. Kto by si bol pomyslel, že aplikovanie jeho vierouky sa postupne stotožní s výkonom moci v tomto meste. Kto by sa bol nazdal, že učenie tohto reformátora bude v praktickom dôsledku diktatúrou nielen nad správaním ľudí, ale i nad ich myslením. Dozorom nad ich myšlienkami, nad ich svedomím. Sloboda svedomia sa stane v systéme Kalvínovho učenia nepriateľnou kategóriou – „diablovým učením“. Komu by prišlo vtedy na um, že jeho učenie sa nezastaví pred ničím, že za tým všetkým drieme myšlienka premeniť Ženevu na prvý boží štát na svete – obec bez svetskej správy, bez korupcie a neporiadku, skutočne nový Jeruzalem.

Ale aby veci boli také čisté a jednoduché, potrebné je tých ostatných presvedčiť o svojej pravde. Strach sa stáva dostatočne hybným nástrojom, poslušným pomocníkom k tomuto účelu. Človek musí mať strach. Musí sa triasť v svojej pokore, lebo ako Kalvín hovorí „nášho boha sa treba báť“. Sú však aj takí, ktorým strach nezaviera ústa. Dokážu rozpoznať smer pohybu jeho učenia a neboja sa nazvať veci pravým menom. Niet však miesta pre toleranciu v učení tohto reformátora. Len pokora a strach. Kacírom sa tak stáva každý, kto sa nestotožní s jeho učením. Vo vedomí presadzovania jedinej, tej pravej viery, neváha sa zastaviť pred ničím. Jeho fanatický radikalizmus len v priebehu rokov 1542-1946 vyhnal zo Ženevy 76 jej občanov a 58 ďalších doviedol až na hranicu.

Magistrát mesta si myslel, že zamestnal kazateľa. Skutočnosť však bola iná. Stal sa, i keď dočasne, neobmedzeným pánom nad mestom.

Je zrejmé, že dielo Stefana Zweiga – Svedomie proti násiliu, ako každé umelecky hodnotné dielo, ponúka viaceré paralely úvah. Z dnešného pohľadu nie je len kritikou zaslepenosti učenia cirkevného reformátora, ale najmä sugestívnym apelom proti akejkoľvek, a to najmä svetskej diktatúre, proti akémukoľvek násiliu uskutočňovanému proti ľudskému spoločenstvu, človeku alebo jeho svedomiu, a to pod zámienkou akejkoľvek idey, názoru či viery.