Obyčajná smrť (Obyčejná smrt, 1972)

Přidal: retroslovak |

Červenec 29, 2021

Vojislav Kuzmanovič. Rozhlasová hra. Překlad Ján Dohňanský. Odpovědný redaktor Ján Vdovják. Technici Jozef Bajtek, Alojz Janeček. Režie Imrich Jenča.

Osoby a obsazení: žena (Hana Kostolanská), Stanko (Jozef Cút), Zorica (Helena Madiová), Milan (Ivan Krivosudský), lékař (Ján Kramár), 1. dívka (Darina Vašíčková), 2. dívka (Anna Bučinská), Naďa (Eva Rysová), Boris (Viktor Blaho), Ivan (Ľubo Roman), Anna (Mária Úradníčková), baba (Emília Bugošová), milicionář (Slavo Drozd), hlas (Klára Sekerášová).

Nastudoval Československý rozhlas Bratislava 18. 5. 1972. Premiéra 31. 10. 1972 (Devín, 20:30 h.; 52 min.)

Lit.: Vdovják, Ján: Obyčajná smrť. In Rozhlas 44/1972 (článek). – Cit.: Juhoslovanský dramatik Vojislav Kuzmanovič patrí medzi popredných európsych rozhlasových a televíznych autorov. Pracuje v záhrebskom rozhlase ako literárny redaktor. Napísal už niekoľko desiatok rozhlasových hier, ktoré uvádzajú rozhlasové stanice takmer na celom svete. V roku 1964 za rozhlasovú hru Zabil som Petra dostal cenu Poľského rozhlasu.

Hra obyčajná smrť zobrazuje posledné mesiace života človeka, ktorý je smrteľne chorý. Tento fakt núti hrdinu, aby urobil rekapituláciu svojho života. Súčasne ho však trápi myšlienka, ako čo najlepšie zabezpečiť rodinu po svojej smrti. Deprimuje ho to, že jeho kolegovia, ktorí síce o ňom hovoria, že bol dobrým človekom, spomínajú ho v každej súvislosti len v minulom čase. Vypracoval niekoľko mimoriadnych projektov a posledná pracovná hala, ktorú navrhol, je jedným z vrcholných diel architektúry. Tá by mala ostať ako jeho pomník. Avšak jedna z ďalších postáv hry hovorí: „Čerta pomník! Vieš ako je to, keď niekto zomrie. Spomína sa rok, dva a potom, kto si naňho ešte spomenie?“ A tu je podstata filozofie Kuzmanovičovho pohľadu na život človeka, na jeho hodnoty a medziľudské vzťahy. O niekom sa píšu rozprávky, vznikajú legendy, ktoré slúžia generáciám ako vzor. A obyčajný človek? Bol mladý, zdravý, pracoval a dobre pracoval, mal ženu, dieťa a nakoniec hlúpo umiera, lebo medicína doposiaľ nenašla liek proti zhubnej chorobe. A možno aj on je hrdinom, bezmenným, proti svojej vôli. Lenže taká obyčajná smrť nie je ani trochu obyčajná pre toho, kto umiera.