Andrej Hlinka (1991)

Soubor historických dokumentů na gramofonové desce. Sestavil Ľubomír Lipták (?).

Vydáno 1991 (1 LP).

Obsah: Strana A – 1. Kam kráčaš, Československo? (Radiojournal 24. 11. 1934) – 2. Môj šport (Radiojournal 09.05.1937) – Strana B – 3. Prívet pri príležitosti návštevy prezidenta ČSR dr. Edvarda Beneša v Černovej (Radiojournal 27.09.1936) – 4. Pohreb Andreja Hlinku (Úvodná rozhlasová reportáž z Ružomberka. Reportujú: Ladislav G. Faguľa, František Kocourek. Staroslovanský otčenáš spieva: Spevácky zbor slovenských učiteľov, Diriguje: Miloľ Ruppeldt. Radio Journal 21.08.1938).

Lit.: Lipták, PhDr. Ľubomír: Andrej Hlinka (sleeve-note). – Cit.: Andrej Hlinka sa narodil 27.09.1864 a zomrel 16.08.1938. Zvukový záznam nám umožňuje prekonať časovú bariéru a po viac ako polstoročí od smrti Andreja Hlinku počúvať jeho hlas, sprítomniť si jeho spôsob vyjadrovania, uvažovania, niektoré názory. Na zvukovom zázname sa zachovalo len málo jeho prejavov, dokonca aj v písomnej podobe zostal iba zlomok z rečí, ktoré predniesol ako cirkevný, verejný a politický činiteľ.

Andrej Hlinka už ako mladý kňaz (vysvätený bol roku 1889)sa neobmedzil iba na dušpastiersku činnosť. Učil ľud hodpodáriť, v rodnom Liptove od dediny k dedine zakladal družstvá a hospodárske spolky. Rečnícke umenie si tríbil v politických vystúpeniach. Už roku 1898 kandidoval do uhorského snemu za Zichyho ľudovú stranu, roku 1906 v Ružomberskom okrese agitoval v predvolebnej kampani za svojho priateľa, lekára Vavra Šrobára. Jeho práca, strhujúce verejné vystúpenia za všeobecné volebné právo, demokratizáciu Uhorska a slovenčinu mu vyniesli hnev svetskej i cirkevnej vrchnosti. Po voľbách ho zatkli, odsúdili, zbavili farského úradu i práva vykonávať kňazské povinnosti. V čase, keď čakal na potvrdenie alebo zamietnutie rozsudku, prednášal o slovenskej otázke na Morave: tu ho zastihla smutná správa. V jeho rodisku Černovej si občania dokončili stavbu kostola. S vysviackou chceli počkať až do Hlinkovho omilostenia. To vrchnosť nemohla dovoliť; 27. októbra 1907 v spore o vysviacku kostola žandári zastrelili 15 ľúdí.

Na výkon dvojročného trestu Hlinka nastúpil do väznice v Segedíne, odkiaľ ho počas žalárovania eskortovali na súd do Prešporka, ktorý mu za články v novinách trest ešte zvýšil. V obhajovacej rečí pred prešporským súdom 4. mája 1908 Andrej Hlinka predniesol vlastne jeden zo svojich najzreteľnejšie formulovaných politických programov, vyjadril ňou svoj životný postoj. Škoda, že nejestvuje zvukový záznam tohto veľkého Hlinkovho prejavu. (Technicky ho už v tom čase bolo možné zhotoviť.) Dôstojne, ale dôrazne odrazil útoky žalobcu, ktorý sa starým známym spôsobom snažil vrážať klin medzi „poslušný ľud“ a „buričov“. „Národnostný zápas“ – povedal vtedy Hlinka – „nie je vec nejakých agitátorov. Je to hospodárska, kultúrna a sociálna otázka. Do jej rámca zapadajú hory, pašienky, erárne lúky, ďalej školská otázka a naša aziatická administratíva. My predsa máme právo na školy v našom materinskom jazyku. My sa bezpodmienečne pridržiavame našej špeciálnej slovenskej kultúry. Od nej sa za žiadnu cenu odvrátiť nedáme.“ Prevažná väčšina obyvateľov Slovenska by mu aj tak nerozumela, pretože Hlinka, ružomberský farár, musel pred súdom hovoriť po maďarsky. Také bolo Uhorsko, také boli jeho poriadky. A aj za zmenu týchto pomerov Hlinka neohrozene bojoval: „Uisťujem pána fiškusa, že neprosím o milosť. Ako ma z väzenia sem doviezli, tak ma zase môžu zaviesť naspäť. Uisťujem ho, že sa od poznanej pravdy nikdy neodvrátim a neprestanem za ňu bojovať“.

Hlinka nebol prvým slovenským národovcom, čo stál pred súdom. Uhorské úrady posielali do väzenia desiatky slovenských, rusínskych, rumunských, nemeckých, srbských redaktorov, kňazov, učiteľov, remeselníkov i jednoduchých roľníkov. Žandári brutálne rozháňali opozičné ľudové zhromaždenia, úrady prenasledovali bojovníkov za všeobecné volebné právo, za školy, bohoslužby a noviny v národnom jazyku. Hlinka sa ako kazateľ, hospodársky a ľudovýchovný pracovník, ako katolícky politik i ružomberský farár neustále dostával do ohniska týchto sporov, a preto ho aj vrchnosť exemplárne trestala – mala to byť i výstraha iným. V tom čase sa síce dal slovenský pohyb ešte brzdiť, ale už nie natrvalo zastaviť. Hlinkov osud sa stal symbolom slovenského utrpenia, ale aj odporu. Na jeho obranu a prostredníctvom neho aj na obranu Slovákov sa postavili viaceré svetové osobnosti, zodvihla sa vlna solidarity v Čechách a na Morave. Hlinku ako jediného slovenského politika spoznali aj mimo územia Rakúsko-Uhorska. Druhým vrcholom

Hlinkovho politického pôsobenia bol jeho podiel na vzniku Česko-Slovenska. V predvojnových rokoch sa Hlinka často dostával do ostrých sporov so slovenskými prívržencami T.G. Masaryka, stúpencami československej národnej jednoty. O to viac zavážilo, keď sa ako osobnosť s veľkou autoritou a vplyvom v rokoch prvej svetovej vojny jednoznačne postavil za štátoprávne riešenie, ktoré bolo v danej situácii pre Slovensko najoptimálnejšie – rozísť sa s Uhorskom a vytvoriť spoločný štát s Čechmi. Na porade slovenských politikov 24. mája 1918 vyslovil sa za radikálny postup. Tu odzneli jeho historické slová o nevydarenom tisícročnom manželstve s Maďarmi. Neskôr, 30. októbra 1918 na zhromaždení Slovenskej národnej strany v Martine predniesol ohnivý prejav: „Nás nik a nič viac nerozbije, nech sme akejkoľvek konfesie alebo sociálnych názorov, ktorí cítime v žilách svoju slovenskú krv, sme jedni zostaneme.“

V prvých najkritickejších mesiacoch po zrode ČSR účinne zasahoval na veľmi dôležitých miestach, na Slovensku paralyzoval vplyv zmaďarizovanej cirkevnej hierarchie, získal pre republiku mnohých kňazov, obnovil činnosť ľudovej strany, ktorá sa postavila na platformu Česko-Slovenska. Hlinka nebol iba spoluzakladateľom nového štátu, významne prispel k jeho formovaniu. Demokratický politický systém, všeobecné volebné právo – márna túžba Slovákov za Uhorska – umožnili ľuďom voľnejšie vysloviť svoje názory a túžby. Školy, tlač a osveta v jazyku zrozumiteľnom ľudu rýchlo dvíhali kultúrnu úroveň, ale aj nároky občanov. Množstvo nových politických strán, hnutí, spolkov umožnilo demokraciu využívať, ale aj zneužívať. Úžasný politický a verejný ruch po roku 1918 sa dá charakterizovať dvomi výraznými javmi: „učenie sa demokracii“ a „poslovenčovanie Slovenska“. Hlinka sa na tomto procese veľmi aktívne zúčastňoval. Stál na čele ľudovej strany, ktorá síce vo voľbách roku 1920 neuspela (dostala čosi via než 17% hlasov) ale potom, keď Hlinka dokázal spojiť v jej programe niektoré požiadavky náboženské, národné i sociálne, stala sa najväčšou stranou na Slovensku. V parlamentných voľbách získavala viac ako 30% hlasov.

Od roku 1925 niesla strana meno svojho vodcu, volala sa Hlinkova slovenská ľudová strana. Dokladom autority a vplyvu Andreja Hlinku je, že spojením s jeho menom strana získala. Nebolo to rozhodne iba dedičstvo Hlinkových zásluh z predvojnových rokov, nebol to výsledok iba programu ľudovej strany, ktorý sa, samozrejme, za dvadsať rokov menil, upravoval podľa toho, či strana bola v „tuhej“ alebo miernejšej opozícii, alebo dokonca vo vláde ako v rokoch 1927 – 1929. Tri piliere programu HSĽS ostávali zachované, iba sa zdôrazňovali s meniacou sa naliehavosťou. Po prvé to bolo zachovanie vplyvu cirkvi na veci verejné, najmä na výchovu a školstvo. Po druhé odmietanie umelej konštrukcie „jednotného“ československého národa, slúžiacej vtedy na ospravedlňovanie pražského centralizmu. Z idey samobytnosti slovenského národa nevyhnutne vyplávala požiadavka na politickú samosprávu.

Až do svojej smrti roku 1938 ju Hlinka presadzoval v podobe, ako ju nastolila Pittsburská dohoda z roku 1918, teda autonómie. Napokon po tretie: hospodárska politika opierajúca sa o pápežské sociálne encykliky, ale predovšetkým usilujúca sa o ochranu „malého človeka“ pred veľkokapitálom na jednej a socializačnými snahami na druhej strane. Tieto názory a stanoviská Hlinka spoluvytváral a ako uznávaná autorita ich presadzoval vo vnútri strany i navonok: v parlamente, za poslanca, ktorého ho zvolili v rokoch 1920, 1925, 1929 a 1935 v tlači ako autor úvodníkov, ale aj pohotových komentárov a úvah, predovšetkým však v stovkách svojich prejavov prednesených na schôdzach, predvolebných zhromaždeniach, na svetských i cirkevných slávnostiach, pri rôznych jubileách. Väčšinu prejavov – ako hovorí sám Hlinka v tu publikovanom prívete prednesenom pri príležitosti návštevy prezidenta Edvarda Beneša v Černovej – si nepísal. Žil v dobe veľkých rečníkov, nie predčítavačov inými napísaných prejavov. Na verejných vystúpeniach upútala poslucháčov už Hlinkova impozantná postava, mužný vzhľad, ale najmä vnútorné presvedčenie vyžarujúce z jeho prejavu. Mal talent zhrnúť aj veľké a zložité problémy do ľahko zapamätateľných skratiek a hesiel. Vychádzal z toho, čo ľudia poznali a to potom pútavo, presvedčivo obohacoval o nové poznatky a stanoviská. Vášnivo polemizoval, nevyhýbal sa konfrontácii s inými názormi, vedel v prejavoch i na politických stretnutiach údery dávať, ale aj prijímať. Poslucháči nikdy nemali o Hlinkovom stanovisku pochybnosti, jasné boli jeho sympatie, požiadavky, jednoznačné idey, ktoré prijímal a ktoré odmietal. Tým všetkým si získaval nadšených poslucháčov, ktoré neváhali kvôli jeho prejavom ísť kilometre peši, ale súčasne aj nemenej zaujatých odporcov a kritikov. To je pravda, v politike bežné. O Hlinkovom význame však svedčí, že málokto voči nemu dokázal byť ľahostajný. V prívržencoch budil nadšenie a neobmedzenú dôveru, v protivníkoch často nenávisť, ale vždy rešpekt. Je zaujímavé, že za dlhé desaťročia po druhej svetovej vojne vtedajšia moc nenašla serióznejšieho historika, ktorý by sa bol dal zneužiť na také osočovanie Hlinku, aké postihlo iné významné slovenské osobnosti.

Hlinkova smrť v lete 1938, práve v čase pre túto krajinu najkritickejšom, sa prijímala so všeobecným pohnutím. Duch rozhlasovej reportáže z pohrebu, ktorú si tu máte možnosť vypočuť, obstál pred kritikou historického času: naozaj, akoby sa život pri Hlinkovej rakve na chvíľu zastavil, zamrel. Ľudia cítili, že Hlinka stelesňoval jednu epochu našich dejín – s ním odchádzala a tá nová bola plná neistôt.

Edičná poznámka: Adrej Hlinka predniesol v rozhlase najmenej šesť vlastných príspevkov. Prehovoril o slovensko-českých vzťahoch v cykle Kam kráčaš, Československo (24.11.1934), o Ružomberku (29.5.1936), o černovskej tragédii a jej historickom odkaze (27.9.1936 a 25.10.1937), o obľúbených knihách (2.12.1935) a o obľúbenom športe – rybolove (9.5.1937). V časoch Hlinkovho pôsobenia rozhlas vysielal naživo, zvukové záznamy sa zhotovovali len výnimočne. Keďže Andrej Hlinka patril medzi výnimočné osobnosti ČSR, niektoré jeho rozhlasové vystúpenia technici Radiojournalu – rozhlasovej spoločnosti predmníchovskej republiky – zaznamenali na vtedajších záznamových médiách, na platniach so želatinovým povrchom. Išlo o vystúpenia, ktoré vysielala nielen Bratislava, ale aj Praha a ďalšie rozhlasové stanice v ČSR. Všetky zachované záznamy – úvaha o slovensko-českých vzťahoch, prívet prednesený pri príležitosti návštevy prezidenta Edvarda Beneša v Černovej 27.9.1936 a príspevok o rybolove – sú na tejto gramoplatni. Súbor Hlinkových rozhlasových vystúpení dopĺňa úvodná reportáž z jeho pohrebu 21.8.1938. Snahou bolo uverejniť všetky štyri záznamy v čo najväčšom rozsahu, zámer sa však nedal dôsledne uskutočniť. Do záznamu prívetu z Černovej asi v 10. minúte zasahuje 55 sekundový rušivý signál neznámeho pôvodu, neodstrániteľný technickými prostriedkami Slovenského rozhlasu, pretože vstupuje do modulácie tak, že prekrýva celé frekvenčné spektrum ľudskej reči. Signál miestami znemožňuje sledovať závažné Hlinkove výroky o práva Slovákov na vlastnú administratívu, snem a súdy, o slovenčine ako úradnom jazyku v škole, úrade a vo verejnom živote vôbec. V závere technicky chybnej pasáže (na gramoplatni sa z nej reprodukuje len časť) sa Hlinka hlási k spoločnému štátu Čechov a Slovákov. Z príspevku o rybolove sa z úvodu kvôli priestoru vypustila zmienka o šachu, ku ktorému Andrej Hlinka – ako sám priznáva – na rozdiel od svojho priateľa Vavra Šrobára nenašiel zvláštny vzťah. Na gramoplatňu sa z tých istých dôvodov dostal iba jeden z dvoch Hlinkových opisov rybolovu, „v kolesách“ či „v kútoch“. Väčšie zásahy si vyžiadala reportáž z Hlinkovho pohrebu. bolo by neúnosné reprodukovať celý 63 minútový záznam. Pretože priebeh vlastného obradu na ružomberskom námestí sa podstatne nelíšil od iných pohrebných obradov, na gramoplatni je len úvod k pohrebu, obsahujúci názory reportérov na Andreja Hlinku, spomienku na stretnutie s ním, vykreslenie atmosféry v Ružomberku v smútočný deň a začiatok obradu. Priebeh tejto časti pohrebu reportoval Ladislav G. Faguľa (nar. 1908), vtedy pracovník košického za vojny bratislavského rozhlasu, neskôr spolok sv. Vojtecha resp. pedagogickej fakulty v Trnave a František Kocourek (1901 – 1942), pražský rozhlasový publicista, ktorý sa s Andrejom Hlinkom poznal už od detstva. Za vojny zahynul v nacistickom koncentračnom tábore. Do reportáže tu vstúpil aj Karol Murgaš, neskôr krátko popredný činiteľ slovenského štátu s vopred pripraveným príspevkom, ktorý však neobsahoval nové myšlienky, navyše v kontexte vystúpení oboch reportérov pôsobí nesúrodo a preto na gramoplatni chýba. Nenahrával sa smútočný prejav predsedu vlády ČSR Milana Hodžu a ďalšie prejavy, prednesené na cintoríne. Staroslovanský otčenáš v podaní Speváckeho zboru slovenských učiteľov, ktorý znie na záver publikovanej časti reportáže, je pravdepodobne najstarším zachovaným zvukovým záznamom vystúpenia nášho popredného vokálneho telesa. Prehovory L.G.Faguľu a F. Kocourka sa museli kvôli priestoru tiež krátiť v duplicitných častiach, pri nepodstatných odbočkách a na miestach, ktoré by bez dodatočného vysvetľovania súčasný poslucháč nepochopil. Pri všetkých zásahoch sa vychádzalo zo zámeru zachovať základnú obsahovú jednotu reportáže, najdôležitejšie faktografické údaje, proporcie vystúpení reportérov a kompaktnosť celku. Publikované zvukové dokumenty sa reštaurovali v Experimentálnom štúdiu Slovenského rozhlasu, takže napriek šumu, charakteristickému pre staré nahrávky, možno ich obsah bez problémov vnímať. Poslucháčovi sa naskytá príležitosť, aby sa sám bez cudzieho sprostredkovania, aspoň na chvíľu ponoril do behu minulých udalostí, aby si spresnil svoje predstavy o nich a trochu sa zoznámil aj s prácou vtedajších rozhlasových tvorcov.

If you enjoyed this post, please consider to leave a comment or subscribe to the feed and get future articles delivered to your feed reader.

.
Komentáře
Napište komentář k článku

(povinné)

(povinné)