Kade – tade po Halinde 1/5 (Sem tam po Halindě, 1993)

Přidal: rickie |

Květen 13, 2007

Milo Urban. Pětidílná četba na pokračování z memoárového románu. Redakce Mária Hevierová. Hudbu vybral Dana Reková. Režie Jaro Rihák.

Účinkuje Karol Machata.

Natočilo Literárno dramatické centrum štúdio Bratislava SRo v roce 1993 (díly 26 – 29 min.. celkem 2:18 hod.).

Milo Urban (pseudonymy Ján Rovňan ml., Podbabjagurský a i.)
(* 24. august 1904, Rabčice – ┼ 10. marec 1982, Bratislava) bol slovenský prozaik, prekladateľ a novinár, jeden z najvýznamnejších reprezentantov modernej slovenskej literatúry.

Písal realistické poviedky a novely zo života horalov, romány z obdobia 2. svetovej vojny.
Umeleckou a dokumentárnou hodnotou vynikajú najmä jeho knihy spomienok. Prekladal z poľskej, nemeckej (Thomas Mann) a českej literatúry (Karel Čapek). Na jeho dielo mali vplyv hlavne Martin Kukučín a Svetozár Hurban Vajanský, ale tiež Ján Kalinčiak a Pavol Országh Hviezdoslav, zo zahraničných autorov potom Fjodor Michajlovič Dostojevskij, Endre Ady, Petr Bezruč či Jiří Wolker.
Život Mila Urbana bol poznamenaný rozpormi medzi osobnostným a tvorivým. Napriek omylom v politike a verejnom živote, ktorých som sa dotkla v úvode, však Urban zanechal za sebou bohatú a inšpiratívnu tvorbu. Bol predovšetkým zaujímavým spisovateľom a časť jeho próz z medzivojnového obdobia – novely z dvadsiatych a tridsiatych rokov, rovnako ako román Živý bič – patrí k tomu najlepšiemu v slovenskej literatúre tohto obdobia. Len málo slovenských autorov dvadsiateho storočia vytvorilo také rozsiahle a žánrovo rozmanité dielo, ktoré vzniklo v priebehu viac ako šesťdesiatich rokov dvadsiateho storočia.
Milo Urban často hovoril o tom, že ho k písaniu nevedú umelecké pohnútky, ale túžba napísať pravdu. K románu Zhasnuté svetlá poznamenal, že tu ho motivoval zámer vyrovnať sa s vlastnými postojmi a konaním počas vojny. Umelecky presvedčivejšie ako v jeho povojnových románoch tento zámer vyznel v cykle štyroch kníh spomienok Zelená Krv, Kade-tade po Halinde, Na brehu krvavej rieky a Sloboda nie je špás, v ktorých opísal svoj život od útleho detstva až po starobu v sedemdesiatych rokoch v Bratislave. Aj tu nájdeme sporné pasáže – v tretej časti spomienok Kade-tade po Halinde Urban niekedy bagatelizuje postoje slovenských predstaviteľov a svoj postoj počas Slovenského štátu, vysvetľuje svoje konanie ako voľbu menšieho zla (zotrvanie v pozícii šéfredaktora Gardistu), alebo píše o udalostiach „ľahším“ tónom. Napriek tomu sú knihy spomienok cenným dokumentom jeho osobného života i výpoveďou o živote jeho literárnej generácie, a aj pozoruhodným umeleckým dielom. Milo Urban zomrel roku 1982 v Bratislave.

KNIŽNĚ :
Memoárové „Kade – tade po Halinde“ vyšlo až dlouho po jeho smrti, v roce 1992 v nakladatelství Slovenský spisovateľ, Bratislava, 1992. Edícia Vybrané spisy Mila Urbana .