Nata Hosťovecká

Přidal: Přemek |

Leden 24, 2006

Nata Hosťovecká sa aktívne venuje tvorivej literárnej práci a publicistike od roku 1970 (od roku 1976 aj prekladateľskej činnosti – ruský a bulharský jazyk). V tomto období publikovala prevažne časopisecky najmä poéziu a krátke poviedky: Smer, Nové slovo mladých, Život, Slovenka, Slovenský rozhlas a niekoľko literárnych zborníkov.

V roku 1981 ukončila vysokoškolské štúdium na Literárnom inštitúte M.Gorkého v Moskve – bývalý ZSSR, dnes Rusko- ako odborná literárna redaktorka a prekladateľka. Spolupracovala so Slovenským rozhlasom a televíziou ako autorka i ako prekladateľka ( rozhlasové hry, poviedky, poézia, preklady rozhlasových hier, preklady filmov a úprava dialógov), zostavila niekoľko literárnych zborníkov, robí redakčné úpravy rôznych literárnych i neliterárnych textov, je publikačne činná, ako redaktorka v Slovenských národných novinách písala články z rôznych oblastí – kultúry, histórie, spoločenského aj politického života. Ako redaktorka literárno-dramatickej redakcie Slovenského rozhlasu vykonáva odbornú redakčnú a autorskú prácu.

Už počas vysokoškolského štúdia knižne debutovala zbierkou básní Strihanie vrkočov /1978/. Pre poéziu tohto debutu je charakteristické, že autorka vychádza z vlastných zážitkov, ktoré majú realistický podklad, takže básňam nechýba pečať pravdivosti, nefalšovanosti a navyše sú začlenené do určujúcich širších súvislostí. I keď v centre autorkinej pozornosti je láska a citové vzťahy medzi mladými ľuďmi, na pozoruhodnej úrovni spracúva aj témy materstva a pozitívneho vzťahu k životu. Už táto prvá zbierka Naty Hosťoveckej bola sľubným slovom do budúcnosti nadanej slovenskej spisovateľky.

Po majakovskovsky expresívnej dikcii Hosťoveckej debutu nájde čitateľ v jej druhej básnickej zbierke Hra na štvrtú ženu /1983/ stíšenejší, pokojnejší hlas aj prehĺbenejšie básnické myslenie. Citová dezilúzia, ktorá tvorí leitmotív zbierky, priniesla autorke zisk v rovine básnického výrazu a významne obohatila jej metaforickosť. Moderná, pre Hosťoveckú aj v ďalších knihách typická, forma poetického spracovania prelínania poézie a prózy uzavretej do logických umeleckých celkov kruhovej línie už v tomto období predznamenala nadčasovosť jej poézie a poetiky.

Ďalšia básnická zbierka Naty Hosťoveckej Na konci nekonečna /1987/, vyšla až po dlhých peripetiách a značne oklieštená oproti pôvodnému rukopisu z dôvodu vtedajšej nepriaznivej politickej situácie, keď autorku obviňovali z buričstva proti socializmu a zo šírenia demokratických myšlienok. V tejto knihe Hosťovecká vyslovuje životný pocit svojej generácie, vyjadruje svoj smútok z bytia, hľadá svoje miesto v nepokojnej dobe, hľadá životné pravdy: „Koľko je právd?// A ktorá je tá pravá?“ , istoty, hodnoty, harmóniu. Vyznačuje sa múdrou skepsou, nie je poplatná ružovým ilúziám. Zbierka zaujme čitateľa nielen svojím obsahom, ale aj tvarom, nielen myšlienkovými, ale aj ikonickými pozitívami, hlavne invenčnými metaforami. Zvlášť zaujme básňami takpovediac „občianskej lyriky“, ktoré nesú v sebe pečať autorskej úprimnosti a hlbokého zaujatia za mierovú budúcnosť človeka, Zeme a života. Týmito postojmi je Hosťovecká v celej svojej tvorbe aj v civilnom živote všeobecne známa a cenená.

Po troch poetických knihách vstupuje Nata Hosťovecká na scénu vyzretým prozaickým debutom – novelou, či „minirománom“- Niečo ako nádej /1990/. Toto dielo predstavuje vnímavo vyrozprávaný príbeh mladej ženy chorej na rakovinu, ktorá v kritickej životnej situácii prehodnocuje v nemocničnom prostredí svoj doterajší život. Popri záznamoch rozprávačkiných sebapozorovaní v nemocnici najdôležitejšie miesto v knihe majú retrospektívne návraty do študentských čias. Teda návraty k ľuďom a udalostiam, ktoré výrazne zasiahli do jej života a formovali jej ľudský profil. Autorka vytvorila pôsobivý obraz modernej ženy na pozadí zložitých vzťahov najmä v citovej oblasti a zároveň plastický obraz mladej umeleckej inteligencie v prostredí divadla, ktorá hľadá seba, umelecké aj existenčné istoty, pevné miesto vo svojej dobe.

Ostrovy /1996/ – ďalšie poetické dielo Naty Hosťoveckej, ktoré tvorí dokonalý uzavretý celok už spomínaného Hosťoveckej kruhového literárneho systému – prelínania poézie a prózy. Ostrovy sú akousi básnickou výpoveďou vo forme poetických listov – básní, prerušovaných prozaickými, ale pritom vrcholne poetickými spojtextami. Ide vlastne o jeden uzavretý kruh – akúsi modernú „poému“, formálne však štrukturovanú do podoby, kedy môže každý text básne stáť aj osobitne, čiže byť samostatnou básňou a zároveň aj súčasťou celku. Obsahovo tvorí táto kniha vyvrcholenie Hosťoveckej snáh o zmapovanie miesta a života človeka na našej Zemi a vo Vesmíre, o pochopenie a zhodnotenie jeho významu, o hľadanie podstaty života vo všeobecnosti. Ostrov ako taký, ako časť pevniny tu predstavuje symbol spájania a súdržnosti ľudského rodu, kedy by nikto nemal byť iba ostrovom sám pre seba: „Koľko ostrovov má život?// Tak sa ma dotkni. Som ostrov. Sme ostrovy. Milióny ostrovov.// A to by už bolo na jednu veľkú pevninu…“

Nateraz poslednou, klasickou metódou /papierovo/, vydanou knihou Naty Hosťoveckej je básnická zbierka modernej kozmologicko-šamanskej poézie s názvom Odnikiaľ nikam /1997/ určená predovšetkým ľuďom vnímavým, s citlivým prístupom k chápaniu mnohorakosti svetov a životov. Autorka svoj zámysel uvádza hneď na počiatku: „ Pre tých, ktorí vedia. // Pre tých, ktorí nevedia, ale tušia.// Pre tých, ktorí cítia…// Poistila sa aj tým, že táto unikátna knižočka vyšla iba v obmedzenom počte, každý jeden exemplár je originálne ručne viazaný a je autorkou osobne dedikovaný a signovaný.

Ukázky z rozhlasových her a povídek zde. Autobiografie citována z těchto stránek.