Milo Urban (1904 – 1982)

Přidal: Přemek |

Listopad 14, 2007

Vl. m. Milan Anton U., pseud. Ján Rovňan ml., J. Rovňan, Milko U., Milko Urban, Milo Urban, Podbabiagurský, Podbabjagurský. Spisovateľ, redaktor, prekladateľ. 24. 8. 1904 Rabčice – 10. 3. 1982 Bratislava.

Štúdium na gymnáziách v Trstenej, Ružomberku, ani na Štátnej vyššej lesníckej škole v Banskej Štiavnici nedokončil. R. 1921 redaktor Slováka v Ružomberku, r. 1924–25 úradník Spolku sv. Vojtecha v Trnave, r. 1925–26 redaktor denníka Slovenský národ, r. 1928–40 reportér a redaktor kultúrnej rubriky denníka Slovák, r. 1940–44 šéfredaktor denníka Gardista v Bratislave, r. 1944–45 v Žiline. R. 1945 emigroval do Rakúska, zaistený americkou spravodajskou službou CIC, väznený, r. 1947 eskortovaný do ČSR, kde bol odsúdený na verejné pokarhanie, od r. 1948 žil v Chorvátskom Grobe, od r. 1974 v Bratislave. Hoci nebol politicky organizovaný, národný útlak a ťažké sociálne položenie slovenského ľudu počas bývalej ČSR ho zblížilo s autonomistickým hnutím. Vedúca osobnosť slovenskej literatúry 20. storočia, jeho novelistická a románová tvorba patrí k trvalým hodnotám slovenskej literatúry. Prvú poviedku pod názvom Ej, ten tanec uverejnil v časopise Vatra (1920), knižne debutoval novelou Jašek Kutliak zpod Bučinky (1922), v ktorej sa objavili prvky prítomného v celom jeho prozaickom diele: oravská príroda, práca a vnútorný život dedinského človeka s osudovými konfliktmi a ich nezriedka tragickými riešeniami. Novely z rokov 1923–24 vyšli súborne pod názvom Výkriky bez ozveny (1928). Vyvrcholením jeho novelistického majstrovstva bola novela Za Vyšným mlynom (1926), podľa ktorej vzniklo neskôr libreto k Suchoňovej opere Krútňava. V zbierke noviel Z tichého frontu (1932) sa odrazilo jeho profesijné žurnalistické zameranie. Dedinu ako súčasť celospoločenského prúdenia počas prvej svetovej vojny sugestívne zobrazil vo vynikajúcom románe Živý bič (1927), ktorý bol udalosťou v slovenskej literatúre, získal si pozornosť domácej kritiky i publika a čoskoro bol prekladaný do cudzích jazykov. Zachytil v ňom udalosti prvej svetovej vojny v hornooravskej dedine so silnými vnútornými drámami jednotlivých postáv. Na toto dielo nadviazal románom Hmly na úsvite (1930), v ktorom zaujal stanovisko k dobovým ideovým tendenciám, kriticky zobrazil poprevratové pomery v ČSR, najmä spolitizovanie života. Sociálna problematika vstúpila aj do románu V osídlach (1940), ktorý s prvými dvoma románmi tvorí voľnú trilógiu. Po dlhšej tvorivej odmlke, spôsobenej publikačným zákazom, vydal romány Zhasnuté svetlá (1957) a Kto seje vietor (1964), v ktorých zachytil okolnosti vzniku Slovenskej republiky, jeho dejinné peripetie a osudy ľudí, zapojených do tohto procesu. Na ne nadväzuje posmrtne vydaný román Železom po železe (1996) o povstaleckých udalostiach až po koniec druhej svetovej vojny. Autor pútavých memoárových kníh Zelená krv (1970), Kade-tade po Halinde (1992), Na brehu krvavej rieky (1994) a Sloboda nie je špás (1995), v ktorých sviežou rečou priblížil roky svojho detstva a mladosti, prevratné udalosti rokov 1938–48 až po záverečné desaťročia životného putovania v Chorvátskom Grobe a napokon v Bratislave. Prekladateľ poľskej, ruskej i českej prózy a drámy. V medzivojnovom období i počas vojny pracoval ako redaktor a novinár, jeden z najvýznamnejších publicistov tohto obdobia. Inklinoval k spoločenskej problematike, spolupracoval však na príprave politických materiálov a rubrík. Jeho žánrová orientácia bola veľmi široká. Publicistiku rozvíjal na báze kresťanského humanizmu, sociálneho a národného cítenia, čo ho paradoxne štyrikrát priviedlo pred súd. Jeden z najprekladanejších slovenských autorov.

Použitá literatúra: Reprezentačný biografický lexikón Slovenska / Augustín Maťovčík… [et al.]. Martin : Matica slovenská, 1999, s. 350–351.

DIELO próza: Jašek Kutliak spod Bučinky. Ružomberok 1922; Za Vyšným mlynom. Bratislava 1926; Živý bič 1–2. Bratislava-Praha 1927; Výkriky bez ozveny. Bratislava 1928; Hmly na úsvite. Praha 1930; S tichého frontu. (Bratislava) 1932; V osídlach. Martin 1940; Novely. Martin 1943; Zhasnuté svetlá. Bratislava 1957; Kto seje vietor. Bratislava 1964; Roztopené srdce. Bratislava 1984; Železom po železe. Bratislava 1996; spomienky: Zelená krv. Bratislava 1970; Kade-tade po Halinde. Bratislava 1992; Na brehu krvavej rieky. Bratislava 1994; Sloboda nie je špás. Bratislava 1995; iné: Česká literatúra a Slováci. Praha 1934; Po zaviatych stopách. (Spomienka na davistov). In: DAV. Bratislava 1965, s. 400–407; dráma: Otroci predsudkov (1925, rkp); Ťažká hodina (1973, rkp); preklady: Hoffmann, F.: Obchodník s vtákmi. Trnava 1924; Hodgsonová-Burnettová, F.: Malý lord. Bratislava 1926; Nušić, B.: Pani ministrová. Martin (1933); Rudnicki, L.: Výber z ruských rozprávok. Bratislava 1951; Rudnicki, L.: Staré i nové. Bratislava 1952; Newerly, I.: Pamiatka z celulózky. Bratislava 1954; Jirásek, A.: Samota. Bratislava (1954); Jirásek, A.: Kolíska. Bratislava 1955; Čapek, K.: Matka. Bratislava 1955; Fredro, A.: Pán Geldhab. Bratislava 1956; Polách, B.: Prípad X. Bratislava 1956; bratia Čapkovci: Zo života hmyzu. Bratislava 1960; Cervantes de Saavedra, M.: Duchaplný šľachtic… Bratislava b. r.; Szaniawski, J.: Vták. Bratislava b. r.; Zapolska, G.: Žubrienka (1954).

Adaptácie jeho diel: Krútňava. Bratislava 1957 (operné libreto podľa jeho novely Za Vyšným mlynom 1949 spracoval E. Suchoň a Š Hoza); Živý bič 1–2 (scenár R. Kazík a J. Števček, réžia M. Ťapák, Čs. televízia Bratislava, 1967); Drevený chlieb (scenár a réžia R. Kazík, Čs. televízia Bratislava, 1969); Smrť Pavla Duchaja (scenár J. Bob a E. Šinko, réžia E. Šinko, Čs. televízia Bratislava, 1969); Živý bič (zdramatizoval P. Hudík, réžia O. Varečka, Čs. rozhlas Bratislava, 1969. Česky jako četba na pokračování v roce 2007); Hmly na úsvite (zdramatizoval M. Materák, Čs. rozhlas Bratislava, 1978); Krutá ľúbosť (scenár a réžia M. Ťapák, Slovenská filmová tvorba Bratislava, 1978); Uzlíky nádeje (scenár a réžia M. Ťapák, Čs. televízia Bratislava 1979).

Autoři, režiséři, interpreti