Pavol Hudík (* 1937)

Přidal: Přemek |

Leden 26, 2014

( 7. 2. 1937 Topoľčianky)

Po absolvovaní strednej školy v Zlatých Moravciach vyštudoval slovenský jazyk a literatúru na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave (1955 – 1960). Po štúdiu pôsobil ako redaktor, od r. 1969 ako vedúci redaktor Literárnej redakcie Československého, od r. 1993 Slovenského rozhlasu v Bratislave. V súčasnosti žije na dôchodku v Bratislave.

Pavol Hudík sa podieľal na sformovaní modernej koncepcie literárneho rozhlasového vysielania, bol iniciátorom vzniku a rozvoja pôvodnej rozhlasovej poviedky. Počas svojho dlhoročného pôsobenia v rozhlase scenáristicky pripravil a zdramatizoval množstvo základných diel slovenskej i svetovej literatúry. Okrem textov slovenských prozaikov z obdobia medzi dvoma svetovými vojnami (L. Nádaši-Jégé, J. C. Hronský, T. J. Gašpar, M. Urban a i.) a inonárodnej literatúry (M. Šolochov, D. Dimov a i.) pre rozhlas upravil viacero prozaických diel predovšetkým súčasných slovenských autorov (V. Mináč, J. Jonáš, M. Krno, R. Sloboda, V. Šikula, P. Vilikovský, J. Tužinský, J. Johanides, A. Baláž, D. Dušek, D. Mitana, P. Holka, A. Vášová a i.). Napísal stovky literárnych a literárno-dramatických pásiem a kompozícií najmä o slovenských spisovateľoch klasickej literatúry (knižne vyšlo pásmo Ja, Janko Kráľ…, 1971). Je autorom scenárov a stereodramatizácií epických a lyrických diel slovenskej literatúry (J. Botto: Smrť Jánošíkova, D. Chrobák: Duo Charlie, M. Válek: Slovo, F. Švantner: Sedliak, P. O. Hviezdoslav: Hájnikova žena, J. Smrek: Básnik a žena a i.). Slovesnej umeleckej stereofónii sa venuje aj teoreticky; je autorom štúdií o druhoch a žánroch rozhlasového umeleckého vysielania a hesiel z tejto oblasti v Encyklopédii dramatických umení Slovenska 1, 2 (1989). Viacero rozhlasových hier preložil z ruštiny a poľštiny. Okrem toho zostavil reprezentatívnu publikáciu dokumentov, svedectiev a vyznaní Chvála slovenčiny (1998). Chvála slovenčiny, ako znie titul knihy, je nielen o rodnom jazyku, národnom jazyku, materinskej reči ako o fenoméne, ktorý možno porovnať so všetkými ostatnými javmi definujúcimi kultúru a ktoré autor sleduje od začiatku nášho jazyka a písomníctva, ale aj o chvále slovenčine, jej vypracovanosti, vyjadrovacej mohutnosti i jemnosti, ktoré ju robia jedným z najcennejších národných skvostov. Spomienky rozhlasového tvorcu, literárneho publicistu, režiséra a prekladateľa na pôsobenie v rozhlase, na spolupracovníkov a na literárne vysielanie priniesol v knihe Môj rozhlas (2006). V publikácii Topoľčianky (2010) zhrnul prehľad histórie, zaujímavostí a súčasnosti obce známej zámkom, parkom, žrebčínom i chovom zubrov.