Listy z Onoho sveta (Dopisy z Onoho světa, 2008)

Přidal: Přemek |

Srpen 16, 2011

Július Satinský. Četba fejetonů ze stejnojmenné knihy. Připravila Daniela Kapitáňová. Hudební spolupráce Miroslav Nemec. Zvuk Ľubica Olšovská. Režie Martin Hvišč.

Účinkuje Boris Farkaš.

Natočeno 2008. Premiéra 1. 2. 2008 (SRo 2 Regina, 25 min.).

Pozn.: Výber dosiaľ knižne nepublikovaných fejtónov. Prvú kapitolu tvorí jedenásť Listov z Onoho sveta, v druhej kapitole sú fejtóny z českého denníka Telegraf, v ďalšej súbor fejtónov vychádzajúcich v denníku SME. (anotace)
Ukázka:

Milý Július,
s nadšením som prijal správu od Ciceróna, že nás tu na Onom svete niekto udal a máš našu adresu. Prv či neskôr sa smrteľníci museli dozvedieť, kde vlastne sme, a je dobré, že si sa to dozvedel práve Ty, rodák od rieky Danubius. Európa je časť Vášho sveta, ktorej sa vždy dalo veriť, aj keď tam máte nedozerné množstvo hlupákov a mocibažných elementov. Prepáč za výraz e l e m e n t , ale za tých pomaly dvetisíc rokov, čo som ubytovaný v nádhernom prímorskom Stredisku pre autorov nesmrteľných listov, tu na Onom svete sa na mňa všeličo nalepilo. Bol to od Asociácie Bohov dobrý nápad vymedziť v medzihviezdnom priestore pre Autorov nesmrteľných listov nebesky krásne morské kúpele s množstvom vzdušných izieb, dobrou kuchyňou, kvalitnými mladučkými otrokyňami všetkých rás a čistučkou poštovou novinovou službou s anjelmi namiesto poštových holubov. Po dohode s Asociáciou Bohov sme tu zrušili č a s. Ja, ktorý som sa narodil štyri roky pred terajším Vaším letopočtom (u Vás sa hovorí „pred Kristom“), by som inak nemal možnosť zoznámiť sa s pisateľmi ostatných nesmrteľných listov, ktoré ľudstvo doteraz číta a aj ich pochvaľuje. Je tu medzi nami plno známych tvárí z dejín – Napoleon, G. B. Shaw, Puškin, Mussolini… Ten predposledný umrel v súboji a je veľmi pyšný. Ten posledne menovaný – ale Ty to určite dobre vieš, milý Július – je výborný herec. Vraj v 20. storočí bol jeden z najlepších. Ale od novopríchodzích počúvam, že aj FIDEL CASTRO je dobrý. Vraj vydrží hovoriť o n i č o m aj osem hodín v jednom kuse. U nás bol taký NERO. Ale ten pri rečnení pred davmi aj tancoval, spieval… Zrejme je to stará ľudská tradícia.

Satira Ako vidíš, milý Július, máme v SANL na Onom svete čerstvé informácie. Vládne tu pohoda, kolegovia – autori nesmrteľných listov zo všetkých dôb od čias vynálezu písma – sú tolerantní a väčšinou zo sily zvyku vypisujú po izbách ďalšie listy a posielajú ich takým nočným vtákom, ako si Ty v Bratislave pri Dunaji. Dal som si o Vašom národe všeličo porozprávať. Na našej chodbe dostal izbu s výhľadom na more istý DOMINIK TATARKA, veľmi svojrázny člen SANL. Viac ako desať rokov tu byť nemôže… Predtým som ho tu nevidel. Nuž a ten nám v jedálni rozpráva o Slovákoch krásne veci. Najviac mi pripomínate Írov, ale aj Španielov – ja som sa narodil v Hispánii, moje rodisko sa vtedy volalo CORDÓBA. Podľa toho, čo nám tu Dominik rozpráva, mi pripomínate aj zanovitých egyptských felahov (žil som tam u strýka okolo roku nula alebo v prvých desaťročiach po Kristu?) Tatarka mi prezradil, že sa moje listy na Slovensku v jeho mladosti na gymnáziách čítali. Jonathan Swift sa ho minule opýtal, či Slováci poznajú aj Gullivera. Tatarka chcel satirika Jonathana potešiť a presvedčoval ho, že jeho listy na Slovensku celkom zdomácneli. Vraj si Slováci podľa Jonathana pomenovali aj najchutnejšiu sortu jabĺčok. Hneď potom sa zvrtla reč na jabĺčkovité dievčenské zadky, pretože tu v SANL aj po stáročiach na Onom svete nevieme myslieť na nič iné, len na tie isté veci ako Vy na Vašom svete… Na konci mojej chodby žije aj nejaký SCHOPENHAUER a ten nám chce ženy znechutiť! Niežeby bol za svojho života na chlapcov. To nie. Ale vytvoril si – chudáčisko – takú filozófiu… Veď mu poviem, aby Ti napísal, o čo mu išlo. Priznám sa Ti, milý Július, že po tisícročiach na Onom svete sa už nevládzem tak hádať ako za pozemského života, ale minule sme sa práve pri obrane ľudských rozkoší škaredo pochytili práve so SCHOPENHAUEROM. Arthur začal pri obede ako vždy s tými svojimi kyslými rečami – vonku pršalo, takže sme zrušili tenisový turnaj – a prisadol si k nám taký drobný, šťúply, neduživý Židík z Prahy – FRANZ KAFKA. Ovalil nás vetou: „Súlož je trest za šťastie byť spolu!“ Nuž toto by mu v našom starom dobrom Ríme neprešlo! Ešte aj senátori by sa rehotali – a tí tam u nás boli najmenej chápaví. (Počul som, že tam u Vás je to teraz naopak – senátori sú najviac chápaví.) „Ja sa volám Seneca,“ povedal som Kafkovi, „a viem o živote skoro všetko. Podľa mňa, carissime, ste si pí sali s takou, ktorá Vám nechcela byť po vôli…“ Od susedného stola mi dal za pravdu doktor Čechov – Anton Pavlovič – veľmi jemný Rus. Kafka hodil rukou a zasmial sa. Geniálne pochopil všetko. Veď napokon sme v tej jedálni boli len samí géniovia. SCHOPENHAUER si ešte do večera húdol svoje, ale ja som dostal pocit, že mal podobný problém ako Kafka a Čechov. Nesmieš sa hnevať, drahý Július, že tieto moje listy z Onoho sveta už nemajú tú filozofickú razanciu ako za môjho života. Ani by som ich neodosielal, ale viem, že by Ti komplikovanejšie teórie bolo zaťažko pochopiť. Žiješ na Dunaji (ak tá chýrna rieka ešte dosiaľ nevyschla), máš naporúdzi peknú Univerzitnú knižnicu – vraj si tam listujú v knihách najkrajšie študentky na svete – a patríš k národu, ktorý veľmi nepije, ale zato usilovne číta a vzdeláva sa. Mám spoločné dvere na terasu nad morom s istým MACHIAVELLIM. Minule sme sedeli pri západe slnka (tu u nás slnko zapadá dolu pod naše nohy…) zababušení v príjemných škótskych plédoch a spomínali sme na naše vyhnanstvá. Aj MACHIAVELLI, aj ja sme boli vo vyhnanstve približne rovnaký čas – osem rokov. MACHIAVELLIMU pripomínal výhľad z našej terasy na Onom svete more vo Florencii, mne na Korzike. Hovorili sme o Vás – na Onom svete. Pretože pre nás ste na Onom svete Vy, tak ako pre Teba sme na Onom svete my. Takúto kravinu vymyslel tiež SCHOPENHAUER. Veď on Ti o tom všetkom napíše… MACHIAVELLI sa díval na more a zrazu povedal: „Oni tam teraz – v 20. storočí – majú komunistov. Ľudský tvor nie je dokonalý. Taký tvor, ktorý sa skoro jedno celé storočie dáva opinkávať komunistami, nemôže byť v poriadku!“ A díval sa ďalej na more. Veľmi ma to pobúrilo. Ako mohol použiť taký plebejský a krutý výraz o p i n k á v a ť? To sme za našich strieborných rímskych čias mali vznešenejší štýl v rétorike! „Čo tam po štýle v rétorike!“ mudroval môj spolubývajúci prikrytý škótskym plédom „Najdôležitejší je životný štýl!“ Až vtedy sme si všimli, že SCHOPENHAUER spí na ležadle pod malou palmou na tej istej terase. Zrejme nás počúval, pretože zrazu povedal so zatvorenými očami: „Človek je zároveň prudký a temný pud vôle (jej ohnisko leží v genitáliách) a večný, voľný a veselý subjekt čistého poznania (ktorého ohnisko je v mozgu)…“ a spal ďalej.