Cibuľa na masti (Cibule na sádle, 1969, 1970, 1998, 2000, 2009)

Přidal: Martin |

Listopad 16, 2013

Milan Lasica a Július Satinský. Nahrávky z her Cibuľa na masti a Ako vzniká Sliepka. Texty písní Milan Lasica, Tomáš Janovic. Nahrávka, remastering Alexander Soldán (archív, 1969–70). Editor Martin Plch. Producent Koloman Kertész Bagala. Fotograf Bohumil Puskailer, 1998. Režie Peter Mikulík.

Účinkují Milan Lasica a Július Satinský.

Vydal Bonton Music Slovakia v roce 1998 (1 CD, 69:30). Reedice Opus v roce 2000 (1 CD, 91 2818-2, 69:30). Reedice opus / Forza Music, s. r. o., v roce 2009 (1 CD, 91 2818-2, 69:30).

Obsah: Cibuľa na masti – 1. Cibuľa na masti (3:35), 2. Striptíz (4:47), 3. Mŕtve rameno (6:27), 4. India (1:25), 5. Máj (8:10), Ako vzniká sliepka – 6. Ďakovné listy (7:53), 7. Starý rodný dom (7:11), 8. Vdovy z Orientu (6:13), 9. Bumerangy (8:17), 10. O špiónoch (6:45), 11. Sága rodu Forsythovcov (3:54), 12. Ako vzniká sliepka (5:06).

Pozn.: Sú túžby splniteľné a nesplniteľné. Tie splniteľné nechajme tak, tie sú na to, aby sa splnili a nie na to, aby sa o nich hovorilo. Nesplniteľné túžby – to sú vďačné témy úvah, rozhovorov a snov. Každý alebo aspoň každý druhý z nás má svoju nesplniteľnú túžbu. Túžbu, ktorá je krásna a lákavá práve preto, že je neskutočná a nerealizovateľná. A každý si svoju nesplniteľnú túžbu chráni ako oko v hlava, aby sa nepoškodila, aby sa neporušila, aby sa nesplnila, pretože by hneď stratila svoj pôvab, svoj pravý zmysel. Nesplniteľné túžby sú rôzne: niekto by chcel byť znovu mladým, iný by chcel byť niekým iným ako je ktosi by zas chcel jednoducho byť, niekto by chcel nebyť. A byť znovu mladým, byť niekým iným, byť alebo nebyť je oveľa ťažšie ako mať. Mať dom, mať deti, mať dobrú náladu, mať reumu. My so Satinským máme jednu peknú nesplniteľnú túžbu. Je to spoločná túžba. Vlastníme ju už dávno. Už sú to roky, čo sme zrazu, obaja súčasne zatúžili po jednom a tom istom. A odvtedy túžime pri každej príležitosti, pretože príležitosť na túženie sa vždy nájde. My by sme nechceli byť niekým iným, to nie. To ani nie je možné, aby z nás dvoch boli zrazu Rimskij Korsakov. Sme a to nám stačí. Ak človek je, nemusí byť niekým iným na to, aby bol. Ale predsa: chceli by sme raz, len raz, sedieť obidvaja v jednej obyčajnej električke. A tá električka by šla. Pozor, to ešte stále nie je nič. Ale tá električka by šla po koľajniciach. Furt nič zvláštneho. A teraz to príde. Tá električka by prišla až na konečnú, kde sa koľajnice končia a všetky električky sa vracajú späť. Ale naša električka nie! Tá by šla ďalej, bez ohľadu na koľajnice, len tak nezáväzne. A konečnú stanicu – tú by nemala vôbec. A Satinský by sedel za tou pákou, ja by som stál pri ňom a nehovoril by som za jazdy s vodičom. A sem-tam by som cvikol nejaký lístok, pretože kto by chcel, mohol by sa s nami zviesť. Trebárs za päť korún. Alebo za päťdesiat? Ešte neviem. Ja viem, že sa to nikdy nestane. Ja dúfam, že sa nám táto túžba nikdy nesplní, pretože by sme si potom museli vymyslieť novú túžbu. A to by bola pravdepodobne túžba, aby sa tá električka už konečne niekde zastavila, aby sme mohli vystúpiť. Pretože sedieť celý život v električke – to musí byť tiež pekná otrava. A vôbec sedieť – to musí byť strašná otrava. (Milan Lasica & Július Satinský)