Aťka (1973)

Přidal: Přemek |

Září 20, 2010

František Švantner. Povídka. Režie Mikuláš Bugár.

Čte Gustáv Valach.

Připravil Československý rozhlas v roce 1973 (28 min.).

Pozn.: Poviedka o vzťahu medzi kobylou Aťkou a smrťou jej pána.

František Švantner (pseudonymy Fraňo Bystran, Bystran) (* 29. ledna 1912, Bystrá, Uhersko – 13. října 1950 Praha) byl slovenský spisovatel – prozaik. Základné vzdelanie získal v rodisku a v Podbrezovej. Potom ukončil učiteľský ústav v Banskej Bystrici. Po maturite učil v Mýte pod Ďumbierom do roku 1940, kedy začal pôsobiť ako odborný učiteľ na meštianskej škole v Podbrezovej. V rokoch 1945 – 1947 učil v Novej Bani, potom bol štipendistom Matice slovenskej. Zomrel predčasne 13. októbra 1950 v Prahe.

Literárna tvorba F. Švantnera čerpala námety z horalskej skúsenosti jeho detstva a učiteľovania, nadväzujúcej prirodzeným spôsobom na európske naturistické literárne prúdy (Giorno, Ramuz) osobitými polohami rozoznievania mýtu, tajomstiev a baladických momentov uprostred divokej, necivilizovanej prírody. V porovnaní s inými predstaviteľmi slovenského naturizmu prehĺbil vo svojom diele poeovský prízrak tajomstva, ktorý vnáša do jeho próz charakteristické napätie i pointu. Bohatstvo jazyka, polyfónia významových polôh vytvárajú vo Švantnerovom diele výraznú senzibilitu práve pre šerosvit, fantastiku a tajomstvo slovenských hôr v gionovskom duchu, o ktorom Giono povedal: „Nepíšem o nejakej skutočnej Provance. Vytvoril som si svoju vlastnú Provance.“ To sa týka rovnako poviedok v knihe Malka i novely Nevesta hôľ, v ktorej sa principia poeovskej poviedky s tajomstvom rozvíjajú s mimoriadne malebnou energiou. Nevesta hôľ je encyklopédiou emocionality zanikajúcej horalskej pracivilizácie uprostred Európy. V tomto zmysle Švantnerovo dielo akoby reflektovalo dobovo zachované útržky starého mýtu, ktorý sa dnes už (nebyť Švantnera) vytratil bez stopy. Táto Švantnerova tvorivá metóda je však natoľko plastická, tvárna a malebná, že uniesla aj tematiku vojny a protihitlerovského povstania uprostred slovenských hôr, teda konkrétne historické motívy, ktoré nerušia, ale naopak obohacujú o špecifickú empíriu našej doby. Uvedenými dielami výborne pripravený autor začal písať román Život bez konca, ktorý mal byť historickou a spoločenskou freskou o dobe, ktorú autor letmo zachytil svojím detstvom a naplno zrelým životom, t. j. monarchia, prvá svetová vojna a vznik republiky: historický čas románu sa odvíja v období rokov 1894 až 1934. Žiaľ, ako u viacerých popredných slovenských spisovateľov, aj tu zostalo po predčasnej autorovej smrti dielo-fragment, dielo-torzo, dielo-in-statu-nascendi. Napriek tomu však zostáva mimoriadne cennou a veľavravnou výpoveďou o slovenskej spoločnosti medzi dvomi vojnami, tvoriacimi bránu do tretieho tisícročia.

Švantner nie je rousseauovec vyzdvihujúci prirodzenú dobrotu človeka. Jeho etická individualita sa prejavuje inak. Pre Švantnera znamená vojna akýsi prírodný živel, strhávajúci z človeka nánosy civilizácie, naučené životné postoje. Vojna, podľa neho, trhá konvenčné vzťahy medzi ľuďmi a dramaticky konfrontuje človeka s ním samým. Ťažisko tejto konfrontácie sa u Švantnera po oslobodení presúva z odhaľovania živelných, až démonických zložiek v človeku na zisťovanie miery jeho egoizmu, sebalásky, zbabelosti – na kategórie etické, vznikajúce a pôsobiace v styku jednotlivca s ľuďmi.