Tajomstvo sfingy (Tajemství sfingy, 1997)

Přidal: Přemek |

Leden 2, 2008

Peter Karvaš. Povídka ze stejnojmenné knihy. Vtipná parafráze na vojenskou výpravu císaře Napoleona v Egyptě. Redakčně připravil Jozef Čertík. Hudba Katarína Bielčíková. Režie Táňa Tadlánková.

Povídku čte Dušan Jamrich.

Natočeno 1997 (29 min.). Repríza 27. 6. 2014 ( SRo 8 Rádio Litera).

Lit.: Mojík, Ivan: Tajomstvo sfingy plné irónie a vtipu. In web Sme.sk, 25. 3. 1998 (recenze). – Cit.: (…) K titulu svojej najnovšej knihy pripojil Peter Karvaš (1920) aj podtitul Sedem apokryfov. Apokryfické, neoficiálne a nepatetické vedenie dejín a dejinných osobností priťahuje Karvaša už dávnejšie, stretávame sa s týmto žánrom vo viacerých dielach – napr. v Knihe úľahy (1970) im venoval niekoľko cyklov (Výpovede, Svedectvá). To, že moderný apokryf Karvaša priťahuje, má svoje odôvodnenie. Nielen v tom, že mu dovoľuje vravieť o vážnom a vážne o nevážnom, ale aj v tom, že mu v plnej miere dovoľuje uplatniť všetky prednosti jeho talentu – od suverénnych znalostí kultúrnych dejín (a dejín vôbec) až po jeho kompozičnú zručnosť. Kým iní svoje literárne gajdy rozihrávajú ťarbavo – Karvaš sa na mnohých miestach svojich textov predstavuje ako virtuózny sólista, so štýlom, plným irónie, duchaplnosti a vtipu. Ten však nie je uňho prejavom nihilizmu a cynizmu, ale skôr zbraňou na obranu dobrej veci. Tak je to aj v prípade apokryfu Obžalobná reč. Karvaš v ňom „predkladá“ klasika Aristofana z dejinnej meravosti do žeravej súčasnosti a ukazuje zároveň bezmocnosť moci. Tej, ktorá hľadá svoju jedinú záchranu – tak ako sme videli v predchádzajúcom režime – iba v cenzúre, zakazovaní, prenasledovaní a zároveň v kupovaní si horlivých okiadzačov a lokajov. Otázky umenia a postavenia umelca v spoločnosti sú vôbec námetom viacerých týchto Karvašových apokryfov (príspevok diskusný, Tri krále, Dva listy). Zmyslom záverečného apokryfu (Tajomstvo sfingy) nie je iba deheroizovanie héroa (Napoleon), ale aj aplauz pre intuíciu a umenie, ktoré dovidí neraz ďalej a hlbšie ako ktorýkoľvek vojvodca či vladár. Možno to je to pravé „tajomstvo sfingy“.

Karvašovej tvorbe venovala slovenská kritika zaslúženú pozornosť. Písali o ňom viacerí – od Kusého a Matušku až po Lehutu či (ak sa nemýlim) Petra Darovca. Hodnotili jeho dielo rozlične, neraz až absurdne – ako napr. Alexander Matuška, ktorý svojho času kládol Karvašovu juveníliu Polohlasom do blízkosti nadrealizmu. Niektorí dnešní kritici a „kritici“ sú náchylní šmahom ruky spochybňovať celé Karvašovo dielo. Je to samovražedný omyl a súčasne krivda, páchaná na tomto autorovi.