Prípad Tomáš Munk (Případ Tomáš Munk, 2010)

Přidal: Přemek |

Duben 27, 2011

Elena Antalová. Hraný dokument z cyklu Retrospektíva k 80. výročiu slovenského rozhlasu. Námět Ivan Petranský (Život pod hviezdou). Produkce Silvia Matovská. Hudba Eleonóra Vančíková-Kapasná. Zvuk Peter Hájek. Redaktorka Táňa Kusá. Režie Pavol Smolík.

Účinkují Božidara Turzonovová, Robert Roth, Anna Javorková, František Kovár, Soňa Ulická, Štefan Bučko, Vladimír Minarovič, Jozef Šimonovič, Boris Farkaš, Dušan Kaprálik, Alfréd Swan, Tibor Frlajs, Ladislav Konrád, Martin Vitek.

Natočeno 2010 (55 min.).

Pozn.: V apríli 1945 podstúpil mučenícku smrť novic Tomáš Munk. Zastrelili ho spolu s jeho otcom Františkom, s ktorým bol uväznený v koncentračnom tábore Sachsenhausen. Smrť Munkovcov, spolu s ďalšími 70 tisícami zavraždených Židov deportovaných zo Slovenska, znamená pre slovenskú spoločnosť traumatizujúci moment z obdobia prvej Slovenskej republiky.

Otec František a syn Tomáš v posledných dňoch. Dva krát denne všetci väzni v Sachsenhausene museli nastúpiť pred bránou na apel k prezentácii. Inú cestu transportu do Nemecka nastúpili Tomáš a jeho otec František. Transport ich dopravil do koncentračného tábora Sachsenhausen pri Berlíne. Začiatkom roku 1945 bolo v koncentračnom tábore asi 60 000 väzňov. Ani tam nezostali Munkovci a kňaz Edmund Bardoš natrvalo. Po karanténe ich previezli do tábora Lichtenrade na južnom predmestí Berlína. Väzni z Lichtenrade boli nasadzovaní na práce v zničenom Berlíne. Odpratávali trosky domov a zúčastňovali sa na opevňovacích prácach. Väznený kňaz E. Bardoš napísal, že najhorší bol neustály hlad. Tomáš Munk spolu s E. Bardošom sa pokúsili napísať informáciu po latinsky pre biskupa Jána Vojaššáka. K biskupovi sa však tento odkaz nikdy nedostal. V druhej polovici apríla 1945 sa front priblížil natoľko, že Nemci sa rozhodli evakuovať tábor Sachsenhausen. Väzni nemali padnúť do rúk Sovietskej armády. V súvislosti s prípravou pochodu premiestnili väzňov umiestnených v Lichtenrade do hlavného tábora Sachsenhausen pri Oranienburgu, medzi nimi aj Munkovcov a Bardoša. Asi 30 000 väzňov rozdelených do skupín sa 21. apríla vydalo v pochode na severozápad. Pochodujúci absolvovali asi 30 km bez dostačujúceho jedla. Kto nevládal držať krok, bol okamžite zastrelený. Podľa spomienok E. Bardoša, deň pred pochodom našiel hladný Tomáš zhnitú mrkvu a zjedol ju. To mohlo byť príčinou problémov, ktoré sa nasledujúci deň objavili. Keď s otcom nastupovali na pochod, cítil sa veľmi zle.
„Už po hodine cesty,“ spomína Bardoš, „sa Tomáš začal potácať a klesal na zem. Otec a ja sme ho podopierali a povzbudzovali. SS-mani, keď zbadali, že Tomáš nevládze pochodovať a zdržuje kolónu, ho vytrhli z radu a sotili do priekopy. Samozrejme, Tomášov otec zostal s ním. Ja som musel pochodovať ďalej. Celú noc bolo počuť výstrely. Ráno po krátkom oddychu sme sa stretli s priateľmi z iných pochodových stoviek a tí mi zvestovali hroznú novinu, že Tomáš i otec František sú mŕtvi. Oni to videli na vlastné oči. Po našom odlúčení pristúpil k nim SS-man s krikom: Auf – hore – weitermarschieren – poďme ďalej! Otec prosil, že syn je chorý, aby mu doprial chvíľu oddychu. SS-man nato dvoma ranami z automatu zabil Tomáša a jeho otca.“ Tomáš a František Munkovci zomreli pravdepodobne 21. alebo 22. apríla 1945 neďaleko mesta Neuruppin. Patrili medzi šesťtisíc obetí, ktoré počas pochodu zahynuli. Koncentračný tábor Sachsenhausen oslobodila Sovietska armáda 22. apríla 1945. Pochod smrti ešte pokračoval ďalej smerom na sever a na začiatku mája ho príslušníci SS opustili a ubiedení väzni sa dostali do rúk sovietskych a amerických vojsk.
V roku 1946 Okresný súd v Ružomberku úradne vyhlásil Františka, Gizelu, Tomáša a Juraja Munkovcov za mŕtvych.