Spievajte, Hanka (Zpívejte, Hanko, 2003)

Anna Cveková sa narodila v Košiciach, ale do 18 rokov žila v Michalovciach. Tam sa jej horko-ťažko podarilo vychodiť meštianku. Nie kvôli tomu, že by sa zle učila. Naopak, v škole sa jej darilo, ale veľa času na ňu nemala. Keďže chudoba bola v tom čase hosťom vo väčšine domácností, po skončení vyučovania musela pracovať. A predsa sa vďaka učiteľke z ľudovej školy umenia, ktorá si všimla jej zanietenie a talent, stihla venovať spevu, tancu, baletu, cirkusantským kúskom a divadlu. Veľmi ho milovala, veľmi túžila stať sa herečkou.

Prianie sa Hanke splnilo, začala účinkovať v ochotníckom súbore. Jej prvým úspechom bolo baletné predstavenie Cínový vojačik. Ochotnícke divadelné scény existovali v tom čase takmer v každej dedine, takže možnosti boli. Na jednej divadelnej súťaži si Anku Cvekovú všimol Anton Prídavok, riaditeľ prešovského rozhlasu a spoluzakladateľ divadla v Prešove.

„Zapáčilo sa mu, čo som predviedla, a tak mi navrhol, nech si podám prihlášku do divadla. Síce s malou dušičkou, ale urobila som to,“ vrátila sa pani Anka do spomienok na rok 1943. Už v sezóne 1943/1944 sa stala riadnou členkou prešovského divadla. I za cenu, že v Michalovciach sa na ňu ľudia všelijako pozerali. Komedianti v tom čase nemali medzi pospolitým ľudom najlepšie meno. Jej túžba však bola silnejšia. „Prvá sezóna ma spočiatku neuspokojila. Kým v ochotníckom divadle som hrala hlavné úlohy, v prešovskom divadle som dostávala spočiatku len omrvinky. Obratu som sa dočkala až v druhej polovici sezóny, lenže medzitým prišli divadelné prázdniny.“

B. Bystrica volala dobrovoľníkov

Keď sa koncom augusta 1944, teda po prázdninách stretli herci znovu v divadle, začali na skúške oprašovať predstavenie Škriatok, s ktorým chceli otvoriť sezónu 1944/1945. „Skúšanie zrazu ktosi prerušil, keď vybehol na javisko a volal nás k rádioprijímaču. V opakovaní práve oznámili, že v Banskej Bystrici vypuklo povstanie. Potom zaznela báseň ´Mor ho´ a slová príhovoru: ´Slováci, Slovenky. Slovenský národ povstal proti nenávidenému fašizmu. Príďte medzi nás posilniť naše rady. Príďte do Banskej Bystrice. Prihláste sa v kasárňach, kde vám bude pridelená výzbroj.´ Na záver sa ozvala pesnička ´Slovenské matičky, pekných synov máte…´“

Všetci boli vzrušení. Do tohto hluku ktosi zakričal: „Ideme skúšať, či do povstania? Teraz? Skúšať? Ideme do povstania!“, padlo rozhodnutie. Dohodli sa, že sa stretnú na druhý deň ráno o 6. hodine pri rieke. Režisér Andrej Chmelko ešte upozornil, nech si zoberú svetre i nejaké jedlo. Keby ich náhodou niekto po ceste stretol, mali povedať, že idú na zájazd a vrátia sa o 3-4 dni. Ráno prišli z divadla len niektorí. Najmä starší sa vyhovorili na zdravotné a rodinné problémy.

„S batohom na pleciach a s kabátom v ruke som sa v našej skupinke vydala z Prešova do Banskej Bystrice. Išli sme zádumčivo, sem-tam poškuľujúc po húštine, či tam náhodou neuvidíme nejakého partizána. Ako asi vyzerá, to sme si ani len predstaviť nevedeli. No samotné slovo ´partizán´ malo v sebe čosi tajomné,“ pousmiala sa A. Cveková.

Vyspali sa v senníku. Keď sa prebrali, viacerí už neboli tak plní entuziazmu ako deň predtým. Niektorí povedali, že končia, vracajú sa do Prešova. Ďalej pokračovali už len pätica – manželia Latečkovci (Rudolf a Elena, rodená Piaterová), Peter Macko, Ria Driečna a Anna Cveková. Podarilo sa im dostať k železničnej trati a nastúpiť.

„Vlak po pár kilometroch zastal a vojaci s partizánmi, konečne sme videli ako vyzerajú, nás začali vo vozňoch legitimovať. Keď prišiel veliteľ ku mne, spýtal sa: ´Slečna, a vy kam?´ Smelo som odpovedala: ´Do povstania´. A on nato: ´Cestu poznáte?´ A ja znovu plná hrdosti: ´Idem tam, kde idú všetci ostatní.´ Tí, čo boli okolo, sa rozosmiali, kým mne sa začervenali líca a zatriasol hlas. Veliteľ však úplne vážne povedal, že sa asi budeme musieť vrátiť, lebo za dedinou je vyhodený most a vlak ďalej nepôjde,“ pokračovala A. Cveková v spomienkach. Ďalej išla skupinka pešo.

Konečne došli do Banskej Bystrice. Všade bolo plno ľudí. Civilov i v uniformách. Po prvýkrát uvideli ruských vojakov, ba aj francúzskych s baretkami na hlavách. Bolo tam ako v úli. Hluk, vrava, hudba z ampliónov prerušovaná povelmi pre jednotky, kde sa majú zoradiť, kde nastúpiť.

„Rudolf Latečka zašiel na veliteľstvo povedať, že sme zareagovali na výzvu v rozhlase a sme tu. Vtedy síce nepochodil, lebo najprv museli umiestniť vojakov, ale poďakovali mu, že sme došli. A tiež, že nech sa usadíme, dajú nám vedieť kedy a čo máme robiť.“

Latečkovci sa rozhodli pre Klenovec, kde bývali a Annu Cvekovú zobrali so sebou. „Zaspávala som unavená, ale konečne v posteli. Len keby ma neboli prenasledovali myšlienky, kde sa podeli Peter Macko a Ria Driečna… Ostali v Banskej Bystrici alebo sa pokúsia vrátiť do Prešova? Neskôr som sa dozvedela, že sa vrátili do metropoly Šariša.“

Vzniklo Frontové divadlo

Okolo 10. septembra prišiel do Klenovca odkaz od Ondreja Vandlíka, tiež herca z prešovského divadla, ktorý sa do Bystrice dostal povozom, aby sa A. Cveková a Latečkovci vrátili do Banskej Bystrice. Prihlásili sa v národnom dome, kde sa dozvedeli, že režisér Andrej Bagar zakladá divadelnú skupinu, ktorá bude chodiť po bojiskách a zabávať vojakov. Ak chcú, môžu sa pridať.

„Bagar vyskúšal, čo vieme, čo sme si zapamätali z účinkovania v divadle. Tak sme vytvorili skupinu, v ktorej bol on, teda A. Bagar, Ondrej Vandlík, František Zvarík, Karol Móži, Eugen Medek a ja. Latečkovci odišli preč, vraj si ešte musia rozmyslieť, čo robiť.“

A. Cveková si doteraz pamätá slová, ktoré im A. Bagar vtedy povedal: Chcem vás postaviť pred hotovú vec. Neidem vás vábiť, je to dobrovoľné. Nemôžem vám nič sľúbiť. Ani honorár ani plat. Dostanete ubytovanie a vojenskú stravu všade tam, kam prídeme. Dostanete žold, pár korún, ako vojaci, až nás Slovenská národná rada schváli. Majú nás zaradiť do skupiny osvetových dôstojníkov pri Prvej československej armáde v Banskej Bystrici. Je na vás ako sa rozhodnete a či to prijmete. Nebude to ľahké, budú to vojnové podmienky. I keď budeme len účinkovať, nemôžem vám zaručiť, či sa niečo nestane. Zblúdilá guľka či granát si nevyberajú…,“ uzavrel.

Spočiatku, keďže A. Cveková bola jedinou ženou v súbore, spievala bez doprovodu. Neskôr, keď už bol k súboru pridelený vojak Eugen Petery, doprevádzal ju na harmonike. Jano Chovanec, tiež člen súboru, priviedol z radvanského cirkusu sesternice Perháčové. Mária bola plastickou akrobatkou, Tamara tancovala. Anka a Tamara dostali podobné oblečenie, kroje, vrkoče, čižmičky, a tak účinkovali.

Každý deň skupina niečo do programu pridávala. Zraz, keďže každý spal, kde vedel, mávali pri národnom dome a odtiaľ ich autami rozvážali na miesta účinkovania. Prvé predstavenie bolo v Harmanci. Začiatkom októbra dostali od armády autobus aj so šoférom Petrom Matejkom. Toho však skoro odvolali na front, a tak robil harmonikára aj vodiča Eugen Petery. „Autobus bol starý, často sa kazil, ale hoci ho bolo treba neraz tlačiť, boli sme radi, že ho máme. Chlapi zo skupiny, ktorí chodili oblečení vo vojenskom mundúre, ho omaľovali a dali naň i nápis ´Frontové divadlo´. Mali sme od armády i povolenie vstupu do vojenských objektov,“ pokračovala A. Cveková.

Pri pohľade na zranených sa ťažko hralo

Frontové divadlo hrávalo len veselé veci, žiadne drámy. Pred začiatkom programu vystúpil A. Bagar a vojakom povedal, prečo za nimi prišli. Občas pridal i slová o tom, že front sa blíži, fašizmus bude porazený, čoskoro príde koniec vojny a s ňou vytúžená sloboda.

„Chodili sme po lazaretoch, ubytovniach, školách, nemocniciach, krčmách. Niekedy sa hralo aj na lúke pod holým nebom. Občas predstavovalo javisko len pár dosák položených na pivových sudoch. Janko Chovanec zabával vojakov tým, že hrýzol poháre a zapíjal ich vodou, ohýbal na krku železo alebo mu vojaci dali na hruď skalu a rozbíjali ju kladivom.“ A. Cveková rada hrávala ´Fazuľový čušpajz´ alebo ´Rande s Marou´ a hlavne veľa spievala. Nechýbala ani báseň ´Mor ho´ v podaní O. Vandlíka a Zvaríkov spev, hlavne pieseň ´Keď vyjdem na skalu, pustím si po hore hlas…´

„Keď spomíname F. Zvaríka, reč je o známom hercovi. Vo svojich knižných spomienkach na Frontové divadlo, kniha sa volá ´Pierot s puškou´, sa viackrát objavuje moje meno. I to je dôkaz, že som v ňom naozaj hrávala. V knihe je napríklad aj fotka ako sedím v autobuse a ostatní ho tlačia. Mala som totiž spomínané nové topánky, a tie sa do blata nehodili.“

Pre A. Cvekovú to boli krásne chvíle, aj keď veľmi smutné. Cez dierku v opone nakukla napríklad do sály a srdce jej išlo puknúť. Bolo tam veľa zranených, hlava na hlave. Krvavé obväzy, stony, slzy bolesti. „Zrazu som sa cítila veľmi malá a chcela som ujsť. Tam, kde sa nebojuje, nestrieľa, kde je ticho a pokoj. Ale kam utečiem? Musím ostať tu,“ prebleslo jej vtedy mysľou.

Niekedy mali aj 2-3 vystúpenia denne. A ešte išli z „javiska“ medzi chorých i na izby. Pri jednom vystúpení na lúke sa zrazu ozval hukot lietadiel. Za pár minút bolo územie prázdne, ľudia sa rozbehli preč, vojaci poskrývali v lese. „Naši chlapi sa zo mňa potom smiali, že hlavu som si síce skryla, ale zadok mi trčal spoza stromu. Hlupáci. Keby ma trafila guľka do zadku, ešte prežijem, ale, keď do hlavy…“

Podbrezová, Zvolen, Brezno, Detva, Tomášovce, Donovaly, Víglaš, Telgárt, Špania dolina. Názvy miest a dedín známe z udalostí okolo SNP a vojny. Poslednou zastávkou boli Staré hory. Tam, v krčme, odohrali posledné vystúpenie.

Rozišli sa každý svojou cestou

„A. Bagar po vystúpení povedal, že Nemci veľmi vystrájajú a situácia je vážna, Frontové divadlo končí. Bolo to presne tak. Každý svojou pošiel stranou, hnaný žitia nevôľou.

A. Cveková pri návrate domov prišla o kabát, vojenské čižmy jej do krvi zodrali nohy a dostala sa i do nemeckého zajatia. Mala však aj trošku šťastia. Nezastrelili ju, urobili z nej pomocnicu v jednej domácnosti pri nemeckom kuchárovi. Koncom roka 1944 sa jej podarilo vrátiť do Prešova. Po vojne sa stala členkou Štátneho divadla v Košiciach a dnes je na zaslúženom odpočinku. Na Frontové divadlo jej ostali živé spomienky, pár blednúcich fotografií a rukopis knihy, ktorú by chcela o tomto období vydať.