Pieseň o studničnej vode (Píseň o studniční vodě, 2000)

Přidal: Přemek |

Květen 25, 2009

Stanislav Rakús. Rozhlasová úprava Vladimír Holan. Hudební dramaturgie Lýgia Vojtková. Hudební improvizace Roman Žiaran. Mistr zvuku Milan Greguš. Dramaturgie Vanda Feriancová. Režie Peter Jezný.

Osoby a obsazení: Jozef Gomboj (Boris Farkaš), Magdaléna, jeho žena (Eva Matejková), Blažej, jeho první syn (Ján Kroner), Justín, jeho druhý syn (Marián Geišberg), mistr (Juraj Predmerský), Morkváč (Ján Valentík), hlas (Jozef Šimonovič), Kočiš (Mikuláš Bugár), Anna Javorková, Peter Bzdúch, Dušan kaprálik, Soňa Ulická a ďalší.

Připravil Slovenský rozhlas v roce 2000 (60 min.) Repríza 29. 4. 2016 (SRo 8 Rádio Litera); 24. 1. 2020 (Rádio Devín, 21:00 hod.); 2. 2. 2024 (Rádio Devín, 21:00 hod.)

Pozn.: „Ak v literatúre platí nepísané pravidlo, že po úspešnom debute sa meradlom kvalít autora stáva až jeho ďalšia kniha, zbierka poviedok Stanislava Rakúsa je toho dobrým príkladom. Práve ňou Rakús dokázal, že vysoká umelecká úroveň jeho prvej knihy Žobráci nebola náhodná a má svoj základ v silnej autorskej osobnosti. Nenašli by sme asi v novšej slovenskej próze veľa diel, ktoré sa od svojho vstupu do literatúry stretávajú s takým jednoznačne kladným recepčným ohlasom u literárnej kritiky i u širšej čitateľskej verejnosti ako Pieseň o studničnej vode.“ (Marián Andričík)

„Človeka musí pobúriť, keď sa mu do rúk dostane dielo, ktoré považuje za jedno z najlepších v slovenskej literatúre 20. storočia, až v reedícii takmer 30 rokov po prvom vydaní. Pieseň o studničnej vode je také dielo a zároveň je vrcholným dielom lyrizovanej prózy – a zase vzniklo 30 rokov po tom, čo lyrizovaná próza prestala byť ‚inou‘. Stanislav Rakús tu fenomenálne používa akýsi archaický jazyk a zlaďuje obsah s formou, pričom si pod formou treba predstaviť aj jazyk. Ten je niečo jedinečné a na Slovensku nevídané. Stále sa hovorí, že najlepšie Rakúsove knihy sú Temporálne poznámky a Nenapísaný román, ale Pieseň o studničnej vode je ešte lepšia.“ (Pavol Rankov)

„I řeč Rakúsových próz je jedinečná, jeho vyprávěčství je podmanivé, lahodné, harmonické, obzvlášť ve slovenském originálu vynikne nebývalá melodičnost a lyričnost spisovatelova vyváženého podání, jimž se drsná a temná struna příběhů působivě zjemňuje, ale přesto hlavní síla jeho výpovědí je uložena v příbězích samých, v přesvědčivé a razantní epice.“ (Jiří Navrátil)

„Pred desiatimi rokmi som s napätím čakal na ďalší tvorivý vývoj vtedy mladého prešovského asistenta Stanislava Rakúsa, ktorého Žobrákov a ľúbeznú Pieseň o studničnej vode som prijal ako malé zjavenie.“ (Jan Cigánek)

Lit.: anonym: Pieseň o studničnej vode. In Rozhlas plus 26-1/2000, str. 32 (anotace). – Cit.: Dramatizáciou poviedky vzniklo mimoriadne ucelené, sugestívne a zrelé svedectvo o vine a treste. Hlavný hrdina príbehu, Jozef Gomboj, je otcom, ktorý sa nedokázal vyrovnať s faktom, že jedno z jeho detí je telesne postihnuté. Nedokázal milovať syna Justína a nenaučil to ani svojho druhého syna Blažeja, ba práve naopak, vypestoval v postihnutom synovi nenávisť, vedúcu k bratovražde i úmrtiu ich matky. Vnútorný konflikt, ktorý Jozef Gomboj prežíva, je preň milosrdnou racionalizáciou ich rodinnej tragédie a sprevádza ho túžba po ľudskom pochopení a očistení sa od viny.