Čakanie na Turka (Čekání na Turka, 2009)

Přidal: Přemek |

Prosinec 14, 2009

Andrzej Stasiuk. Rozhlasová adaptace divadelní hry. Překlad Peter Himič. Dramaturgie Ivana Jachymová. Hudební dramaturg Juraj Vajo. Hudební improvizace Milan Rendoš – kontrabas, Marián Gerek – viola. Zvuk Peter Krajčovič. Režie Peter Vilhelm.

Účinkují herci Divadla Andreja Duchnoviča v Prešově a Štátneho divadla v Košicích.

Osoby a obsazení: Marika (Ľudmila Kozmenková), Edek (Igor Latta), Angella (Alena Ďuránová), Patrik (Juraj Zeťák), chór starých pašeráků (Vasilij Rusiňák, Ľubomír Mindoš, Jozef Tkáč), tajemník (Stanislav Pitoňák), vypravěč (Peter Vilhelm).

Natočeno 2009. Premiéra prosinec 2009. Po hře následoval rozhovor s tvůrci (Ľudmila Kozmenková, Igor Latta).

Pozn.: Novú hru Andrzeja Stasiuka Czekając na Turka (Čakanie na Turka) inscenoval v krakowskom Starom Teatri Mikołaj Grabowski. Joannu Derkaczew výsledok zvlášť nepresvedčil: „V rámci projektu Goethe Institutu After the Fall, v ktorom 17 autorov z 15 krajín pripravilo divadelné texty na tému dôsledkov pádu berlínskeho múru, Stasiuk dal výraz náladám, ktoré si Západ doteraz neuvedomoval. Vlastný strach zo široko chápaného Východu západní intelektuáli analyzujú už roky. No o obavách z druhej strany počuli len v súvislosti so zaostalosťou, xenofóbiou a atavistickým strachom z teletubbies. Eventuálne v súvislosti s veľkomestskými mytológiami mohli nájsť v Medzi nami dobre Doroty Masłowskej. Teraz dostali Čakanie na Turka, vydarenú grotesku, v ktorej sa mrožkovsko-beckettovský jazyk snúbi s parabolickou formou a la Čakanie na barbarov J. M. Coetzeho a s trpkou reflexiou na tému výpredaja dejín. Andrzej Stasiuk našiel formu, ktorá vtipne, s odstupom a prístupne vypovedá o problémoch kultúrnych premien. Občas až príliš prístupne. Chvíľami vadí, že hra má ambície plniť aj vzdelávaciu a informačnú úlohu. Postavy sú dvojrozmerné. Nový pohraničník Patryk (Piotr Głowacki) je proste primladý, a preto si nič nepamätá a ničomu nerozumie. Edek je nostalgik a pamätá si priveľa. Zbor je stelesnená pamäť – telá a ústa dokonale reprodukujú zvuky a reflexy „tých čias”. Rozhovory sú suché ako dialógy z Platóna. No Platónovi išlo myšlienky, a nie o dynamiku a plynulosť.“