Maturitný oblek (Maturitní oblek, 1991)

Přidal: Přemek |

Březen 31, 2006

Pavol Janík. Původní rozhlasová hra o konci jednoho šťastného manželství. Dramaturgie Oľga Duhanová. Hudební dramaturg Igor Vráblic. Zvuk Peter Daniška, Milan Greguš. Režie Oľga Janíková.

Osoby a obsazení: Elvíra (Magda Paveleková) a Emanuel (Ladislav Chudík).

Nastudovala Bratislava v roce 1991. Premiéra 18. 12. 1991 (Slovensko 2, 9:30 h.; 26 min.).

Lit.: anonym: Pavol Janík. In Literárne informačné centrum, b. d. (encyklopedické heslo + ukázky ze hry Maturitný oblek). – Cit.:

MATURITNÝ OBLEK (Veselá tragédia) (úryvky)

Osoby: Emanuel Gross, bankový guvernér vo výslužbe

Elvíra, jeho žena

Dej sa odohráva pred raňajkami.

PRVÉ A POSLEDNÉ DEJSTVO

Ráno – vo vile nad mestom.

(úvodná hudba, nástenné hodiny bijú štvrť, spev vtákov a tikot hodín do podkresu)

PRVÝ A POSLEDNÝ VÝSTUP

Gross a Elvíra.

GROSS (potichu vstáva z postele, oblieka si župan s erbom, zíva, bezcieľne chodí, obzerá sa, dotýka sa vecí, šramotí, bezstarostne si pohmkáva melódiu, napokon si vyhliadne skriňu ako objekt svojho záujmu a otvorí ju, dvere príšerne zavŕzgajú)

ELVÍRA (strhne sa zo spánku) Preboha, Emanuel! Čo je?!

GROSS (pokračuje v skúmaní obsahu skrine) Prepáč, drahá Elvíra! Spi.

ELVÍRA Čo sa deje?! Nestalo sa nič?

GROSS Nič. Neznepokojuj sa.

ELVÍRA (leží a hovorí kamsi do stropu) Zvláštne. Akoby sa dačo zmenilo a ja neviem čo.

GROSS Asi to, že som od dnešného dňa na dôchodku. Už nebudeš spať? Mám ti zaželať dobré ráno?

ELVÍRA Dobré aj tebe, miláčik. (začne sa hýbať a rozhliada sa) Ty niečo hľadáš? V tej skrini.

GROSS (bezradne) Myslím si, že by som to tu mal dôkladnejšie usporiadať.

ELVÍRA Urob, ako myslíš. (vzdychne)

GROSS Len pokojne lež.

ELVÍRA Pokúsim sa.

GROSS Nebudem ťa rušiť. (strká hlavu do skrine)

ELVÍRA (ospalo) Mhm.

GROSS (čímsi zašramotí a odrazu radostne skríkne) Moje zlaté hodinky!

ELVÍRA Čo je s nimi?

GROSS Už som na ne takmer zabudol.

ELVÍRA (mierne nevrlo) Aha.

GROSS (ticho) Nejdú. Mlčia. Nezáleží im na čase.

ELVÍRA (z polospánku) Možno ním pohŕdajú.

GROSS (vyťahuje čierny oblek) Aj maturitný oblek.

ELVÍRA (trocha namosúrene) Čo maturitný oblek?

GROSS (s potešením si ho prezerá) Môj maturitný oblek pohŕda časom. Vyzerá ako nový. Vyskúšam si ho.

ELVÍRA (pradie zo spánku ako mačka)

GROSS (prezlieka sa a pózuje pred nástenným zrkadlom) Tak, fíí, to je figúra. Ešte sa doň zmestím. Sedí mi ako uliaty. Čo povieš?

ELVÍRA (mechanicky) Mhm.

GROSS No teda! Čo sa to tu… Aj pamiatky vedia človeka sklamať. (znechutene sa vyzlieka a oblek hádže na podlahu)

ELVÍRA (rozospato) Potrebuješ niečo, drahý?

GROSS Naopak, drahá, práveže nepotrebujem.

ELVÍRA Ani len moju pomoc?

GROSS Ani len tento nepotrebný maturitný oblek.

ELVÍRA (spozornie a dvíha hlavu) A čo s ním chceš urobiť?

GROSS No… Čo ja viem… Vyhodíme ho.

ELVÍRA Mýliš sa. Ten oblek zavesíš naspäť. Do skrine. Na jeho miesto.

GROSS Ale, drahá, veď si súhlasila, aby som to tu dal trochu do poriadku.

ELVÍRA Istotne, lenže to neznamená, že budeš márniť náš majetok.

GROSS Však to nie je nijaký majetok. Je to obyčajný maturitný oblek.

ELVÍRA To nie je obyčajný maturitný oblek, ale tvoj maturitný oblek.

GROSS Pravdaže, môj štyridsať rokov starý neobyčajný maturitný oblek.

ELVÍRA Som rada, že si to konečne pochopil. A teraz ho pokojne zaves tam, kam patrí.

GROSS Patrí do smetí. Je úplne nanič.

ELVÍRA Ešte sa ti zíde.

GROSS Prosím ťa, nebuď sentimentálna. Nebudeme kvôli spomienkam odkladať nepotrebné veci.

ELVÍRA Prečo kvôli spomienkam?

GROSS A na čo iné by mohol poslúžiť takýto oblek?

ELVÍRA Na obliekanie, pochopiteľne.

GROSS Prosím ťa, kde by som sa mohol ukázať v takomto starodávnom obleku?

ELVÍRA Na pohrebe.

GROSS (prekvapene) Na čom pohrebe?

ELVÍRA Môžeš hádať.

GROSS Niekto zomrel?

ELVÍRA Niekto určite.

GROSS A my mu pôjdeme na pohreb?

ELVÍRA Ty chceš chodiť niekomu neznámemu len tak na pohreb?

GROSS Ja? Ja nechcem ísť na žiadny pohreb. To ty si vymyslela takú skvelú príležitosť na využitie maturitného obleku.

ELVÍRA A čo sa ti na nej nepáči?

GROSS Všetko.

ELVÍRA Každý raz zomrie, nie?

GROSS Áno, to je čistá pravda.

ELVÍRA Som rada, že si mi dal za pravdu. A teraz môžeš s čistým svedomím ten oblek odložiť do skrine.

GROSS Povedz mi, na čom pohrebe by som sa ja mohol ukázať v tomto maturitnom obleku?

ELVÍRA Na svojom vlastnom.

(nástenné hodiny bijú pol)

GROSS Tak ty si vážne myslíš, že ja pôjdem na svoj vlastný pohreb v tomto maturitnom obleku, však?

ELVÍRA To neviem, či pôjdeš, dokonca o tom pochybujem, ale nejako sa tam už len dostaneš. Nechaj to na pozostalých. To je moja starosť.

GROSS Prečo si myslíš, že ty prežiješ mňa? To mi nie je jasné.

ELVÍRA No vidíš, koľko nejasností je ešte v našom dokonalom rodinnom živote.

GROSS Vidím.

ELVÍRA Zrak si mal vždy v poriadku.

GROSS To je fakt, ale aj tak mi nie je dostatočne jasné, prečo sa nazdávaš, že ma prežiješ.

ELVÍRA No vidíš, a pritom je to také jednoduché.

GROSS Jednoduché?

ELVÍRA Jednoduché.

GROSS Ale ja to napriek tomu nechápem.

ELVÍRA To je prvý predpoklad, aby si pochopil, že tento oblek patrí do skrine.

GROSS Tak to zasa nie. To je vylúčené.

ELVÍRA Tak v čom ťa mám pochovať? Buď taký láskavý a povedz mi, v čom ťa ja vlastne mám pochovať.

GROSS Hádam si len nemyslíš, že ma pochováš v mojom maturitnom obleku, ktorým sa celé desaťročia živili mole.

ELVÍRA Hádam si len ty nemyslíš, že ti dám ušiť nový. Na mieru, aby bol pohodlný, nie?

GROSS Na mieru? To nehovorím…

ELVÍRA Pozri sa, drahý! Vieš vôbec, koľko je starostí s jedným obyčajným pohrebom? Nevieš si to ani len predstaviť. A nieto ešte s pohrebom bankového guvernéra vo výslužbe! Jednoducho nebude čas na také zbytočné úkony, ako je obstarávanie nového obleku pre zosnulého.

GROSS Ale veď načo nový oblek? Kto tu hovorí o novom obleku? Mám predsa celý rad reprezentatívnych čiernych oblekov, ktoré sa ešte nestihli dožiť nejakého úctyhodného veku.

ELVÍRA Vari si nepraješ byť nedôstojne pochovaný v obleku, ktorý sa ešte nestihol dočkať úctyhodného veku? Pochováme ťa v tomto pamätnom a priam historickom odeve, pripomínajúcom tvoju večnú mladosť a nehynúce vzdelanie.

GROSS Vylúčené.

ELVÍRA Mýliš sa, drahý. Pochováme ťa v tomto maturitnom obleku. Tak to bude správne a hospodárne. Sám najlepšie rozumieš otázkam hospodárnosti.

GROSS Nie všade a nie za každých okolností možno šetriť. Sú také chvíle v živote, keď treba byť veľkorysý, keď nie sú práve hospodárske záujmy prvoradé.

ELVÍRA Keby som ťa za tie roky nepoznala, aj by som ti uverila. Lenže ja viem, že to sú len frázy.

GROSS Ubližuješ mi. Je mi to naozaj ľúto.

ELVÍRA Vedel by si mi vysvetliť, načo sme tu celé tie dlhé roky opatrovali tvoj slávnostný maturitný oblek? Načo si si celý život upieral najrozmanitejšie radosti, len aby si si zachoval nezmenenú štíhlu postavu?

GROSS To sú predsa celkom iné veci. To sú hodnoty, za ktorými si človek stojí, o ktoré človeku v živote ide.

ELVÍRA Mne teraz ide o to, aby si pochopil, akú hodnotu predstavuje práve tento maturitný oblek. Svedomie mi nedovolí len tak zo samopaše či chvíľkovej nevôle ho vyhodiť. Celý život som strávila v spoločnosti tvojho maturitného obleku. Kým ty si trávil celé dni v banke. On bol pre mňa všetkým. Nahrádzal ťa. Zastupoval ťa.

GROSS A preto ma v ňom pochováš? Nebolo by vari správne, aby si si ho odložila na pamiatku? Ako spomienku na mňa?

ELVÍRA Nič si nepochopil. Striedali ste sa v mojom súkromí. Ty o tvoj maturitný oblek. Až raz odídeš navždy, odídete obidvaja. V mojich očiach vás spájajú putá, ktoré nemôžeš pochopiť. Kým si bol preč, ja som žila svoj život s tvojím oblekom.

GROSS Tak preto ma v ňom pochováš. A do vrecka mi vložíš sklené oko po starom otcovi, aby bol môj odchod úplne dokonalý. Aby som zmizol bez stopy. Aby ma nič nepripomínalo. Ako keby som ani nikdy nebol. Ale prečo sa nezbaviť obleku hneď? Som na dôchodku – už sa nemusíme striedať.

ELVÍRA Lebo ťa v ňom pochovám.

GROSS Kedy ma v ňom pochováš? Teraz? Nech sa páči! Umieram na tvoj pokyn (líha si na koberec)

ELVÍRA Len pokojne počkaj. Všetko má svoj čas. Tak je to v prírode zariadené.

GROSS Čo ma po tvojej prírode?! Ja sa ti do nej nestarám, tak sa láskavo nestaraj do môjho maturitného obleku. Ja ho teraz bez mihnutia oka vyhodím. A ty ma potom – raz v budúcnosti – v poriadne vzdialenej budúcnosti – pochováš v niektorom z mojich reprezentatívnych čiernych oblekov. Je ti to jasné?!

ELVÍRA Áno. Je mi to jasné. Úplne. Pochovám ťa, v čom uznám za vhodné.

GROSS Konečne rozumná reč.

ELVÍRA A ja pokladám za vhodný práve tvoj maturitný oblek.

(…)

GROSS Prepáč mi, ale povesť muža, ktorý za každých okolností presadzoval správnu mienku, mi nedovolí v tomto prípade s tebou súhlasiť. Ten oblek zásadne patrí do smetí.

ELVÍRA To nie je možné.

GROSS Je to nevyhnutné. Na tomto obleku sa totiž nedajú zapnúť nohavice, pretože ich práve tam – na onom delikátnom mieste – zničili mole.

ELVÍRA To predsa nie je nijaká prekážka. Pokiaľ viem, nebožtíkom spínajú ruky, takže na tom, či budeš, alebo nebudeš mať v rakve zapnuté nohavice, vôbec nezáleží.

(nástenné hodiny bijú tri štvrte)

GROSS To je fakt. Vlastne máš pravdu.

ELVÍRA Obdivujem ťa.

GROSS Ja ťa zbožňujem.

ELVÍRA Objím ma.

GROSS Myslím, že to bude vcelku vhodné – objať sa na rozlúčku.

ELVÍRA Čože?

GROSS Dobre si počula.

ELVÍRA Ako ty môžeš vedieť, čo som ja počula?

GROSS Ak si počula to, čo som povedal, tak nie je pre mňa až také ťažké dozvedieť sa, čo si počula.

ELVÍRA Počula som – objať na rozlúčku.

GROSS Vidíš, dobre si počula.

ELVÍRA Ty si to naozaj povedal?

GROSS So všetkou vážnosťou tohto okamihu, takto to už ďalej nemôže ísť.

ELVÍRA Veď si mi pred chvíľou dal za pravdu.

GROSS Veď práve. To je koniec. Odchádzam. Tentoraz navždy.

ELVÍRA A to len tak? Z ničoho nič? Bez raňajok?

GROSS Upokoj sa, nerob scény.

ELVÍRA To už znie lepšie. Urobím ti raňajky.

GROSS Nie, ja ich urobím tebe a rád a naposledy.

ELVÍRA To neprichádza do úvahy. Ja nechcem raňajkovať naposledy.

GROSS Vari sa bojíš, že ťa otrávim?

ELVÍRA Už si ma otrávil celým tým nudným životom.

GROSS Prosím?

ELVÍRA Rob si, čo chceš. Hneď som tu s raňajkami.

GROSS Opatrne – s tými raňajkami. To je moja starosť. Ty si tu zatiaľ rob, čo chceš.

ELVÍRA V živote si nerobil raňajky. V živote si ani nebol v kuchyni. Však ju ani nenájdeš!

GROSS Možno mi to bude chvíľu trvať, ale vydrž, keď si už so mnou vydržala toľké roky.

ELVÍRA Ja som vydržala toľké roky bez teba, ale s tebou asi nevydržím ani minútu.

GROSS Preto odchádzam do kuchyne – urobiť ti raňajky.

ELVÍRA Čo sa to s tebou deje? Máš úplne cudzí pohľad.

GROSS Urobím peknú a dôkladnú bodku za tvojím nudným životom. Konečne zažiješ niečo, o čom sa ti ani nesnívalo.

ELVÍRA Vieš, že som to tak nemyslela. Naše spolužitie bolo vždy ideálne.

GROSS To rád počujem.

ELVÍRA Fajn. A teraz pokojne zaves svoj maturitný oblek naspäť.

GROSS Čo si povedala?!

ELVÍRA Nič, len vráť oblek do skrine a pre mňa, keď chceš, urob aj tie raňajky.

GROSS Pre teba sú raňajky už zbytočná investícia. Vybavím to hneď – ručne a stručne. Skoncujem s tým raz-dva. (škrtí ju)

ELVÍRA Pomóc! (jačí)

GROSS Však ja ti pomôžem! (pokračuje v škrtení)

ELVÍRA (dojačí a klesá k zemi)

(spev vtákov a tikot hodín)

GROSS Vidíš, Elvíra, a také šťastné manželstvo to bolo. Nebolo ťa škoda – pre jeden maturitný oblek? Teraz ho vlastne nemusím vyhodiť. Aj tak ma v ňom nepochováš. Lebo ty ma už veru nepochováš.

ELVÍRA (vyskakuje na rovné nohy a udiera ho po hlave jeho vlastnou bustou) A pochovám! (pozerá sa striedavo na bustu a na manžela) To je jasná samovražda. (dvíha zo zeme oblek a ukazuje ho vystretému Grossovi) Vidíš – práve sa zíde, a ty by si ho len tak mirniks-dirniks vyhodil. (zberá sa do kuchyne) Konečne môžem v pokoji pripraviť raňajky. (posmešne) Budeš aj ty, miláčik?

GROSS (pomaly sa dvíha ako prízrak) Áno, drahá. (chytá oblek v jej rukách)

ELVÍRA (ťahajú sa oň, kým ho neroztrhnú – každý padá na opačnú stranu so svojou polovicou obleku – zostávajú nehybne ležať na koberci a po chvíli hovoria akoby do stropu)

GROSS Som rád, že sme sa napokon dohodli, že sme spoločnými silami zvládli tento zdanlivo neriešiteľný problém. Teraz už nikto nepochybuje, čo treba urobiť so zvyškami môjho maturitného obleku.

ELVÍRA Áno, inteligentní ľudia vždy nájdu východisko. Dnes môžeš výnimočne urobiť tie raňajky a ja zatiaľ zošijem tvoj maturitný oblek.

OBAJA (odrazu sa zodvihnú na štyri do strehu ako šelmy a bez pohnutia s napätím čakajú na svoju príležitosť)