Jazyková depresia (Jazyková deprese, 2012)

Přidal: Přemek |

Květen 22, 2012

Bibiána Rybárová. Fejeton. Připravila Alena Blažejovská.

Připravilo Brno v roce 2012. Premiéra 26. 5. 2012 v pořadu Zelný rynk (ČRo Brno, 17:00 – 18:00 h.).

Lit.: Blažejovská, Alena: Fejeton: Bibiána Rybárová – Jazyková depresia. In web ČRo Brno, květen 2012 (anotace + úryvek). – Cit.: Bibiána Rybárová sa narodila 20. 5. 1991 v Trstenej, malom mestečku na severe Slovenska. Po piatich rokoch sa presťahovala do Žiliny, kde sa aktívne venovala herectvu, recitácii a prednesu, modelingu a futbalu.

Úspešne ukončila Gymnázium bilingválne v Žiline štátnicou z francúzštiny a momentálne študuje na Janáčkovej akadémií muzických umění v Brne obor rozhlasová a televízna scenáristika a dramaturgia. Na svojich projektov už od čias strednej školy, kedy vystupovala na festivaloch s francúzskym divadlom, spolupracuje predovšetkým so zahraničnými študentmi. Medzi svoje najväčšie záľuby radí jazyky, históriu, storytelling, cestovanie a z neznámych príčin účtovníctvo.

Keď sa človek sťahuje do zahraničia, môže sa tváriť ako chce, no v kútiku duše mu aj tak nie je všetko jedno. Aj keď si to nechce priznať, tuší, že sa jeho život zmení, že si bude musieť zvyknúť, v istých veciach sa prispôsobiť a pomaličky si nájsť niekde to svoje miesto. Nie je to ľahké, ľudia prirodzene potrebujú určité zázemie. Odišla som študovať do Čiech a nahovárala som si, že to bude viac-menej to isté, keď sme už teda boli jeden štát a ja nikdy nepocítim žiadnu depresiu a už vôbec si nebudem klásť existenčné otázky. Myslela som si, že život pôjde ako doteraz a nič ma nezaskočí, no opak bol pravdou. Zarazila ma na pohľad jedna možno pre niekoho bezvýznamná vec a to – moja slovenčina.
Keď som sa mala sťahovať zo Žiliny do Brna, ktosi len tak medzi rečou mi povedal, že nech sa len pekne psychicky pripravím na to, že si ako Slovenka užijem. Pochopiteľne, robil si zo mňa srandu, no mňa to tak poznačilo, že som si vsugerovala tie najhoršie katastrofické scenáre. Mala som nočné mory, že ma v noci spolubývajúce na koleji priviažu predlžovačkou k radiátoru a budú ma páliť žehličkou po lícach, až kým správne nepoviem ř… skrátka, to nepovedateľné písmeno. Našťastie to bol len výplod mojej choromyseľnej fantázie, vychádzame spolu chvalabohu krásne. V každom prípade som sa však musela prispôsobiť, začať rozprávať podstatne pomalšie, odpustiť si moje milované kvetnaté frázy a tak ďalej. Nevadilo mi to, myslela som si, že dokonale ovládam svoje dva svety – ten v Brne a ten doma na Slovensku raz za mesiac. Až do jedného súdneho dňa. Nedávno som bola v Bratislave na konkurze na animátora pre istú cestovnú kanceláriu. Kým som tam čakala na pohovor, dala som sa do reči s ostatnými čakajúcimi. Jedna sa ma úplne vážne spýtala, že kde som sa ako Češka tak pekne naučila po slovensky. Ostala som ako obarená.