Pes na ceste (Pes na cestě, 2015)

Přidal: Premek |

Červenec 8, 2015

Pavel Vilikovský. Rozhlasová dramatizace novely. Dramatizace Lenka Garajová. Dramaturg Peter Pavlac. Produkce Silvia Lukáčová. Hudební dramaturgie Katarína Bielčíková. Mistr zvuku Dušan Kozák. Režie Laco Kerata.

Účinkují Ján Gallovič, Edita Boršová, Ivan Laca, Martin Horňák, Jozef Benedik, Tibor Frlajs a Laco Konrád.

Nastudoval Slovenský rozhlas Bratislava v roce 2015. Premiéra 7. 7. 2015 (Rádio Devín, 19:00-20:30 h.; 83 min.). Česká premiéra 29. 10. 2016 (ČRo 3 Vltava, 14:00 h.) v cyklu Československý týden. Repríza 27. 6. 2021 (SRo Rádio Devín, 19:00 h.).

Lit.: anonym: Pavel Vilikovský: Pes na ceste. In web RTVS Devín, červenec 2015 (článek). – Cit.: Súťažná hra číslo 15. Rozhlasová dramatizácia výnimočnej novely Pavla Vilikovského je snahou vypovedať prostredníctvom zrelého pohľadu vzdelaného človeka o podstate „slovenskej nátury“ s vtipnou iróniou autorovi vlastnou. Avšak tento fakt sa stáva len pozadím. V skutočnosti sa ponoríme do nenápadného mikropríbehu starnúcej múdrosti, ktorá nanovo objavuje silu emócie vzťahu muža a ženy, v krehkom „prelete“ nad ich dušami, ktorý prekvapí aj postavy samotné. (…)

Vôbec prvá dramatizácia tejto útlej rozsahom, ale obsahom nabitej novely Pavla Vilikovského /finále ceny Anasoft Litera v roku 2011/ je dielom mladej autorky Lenky Garajovej, ktorá práve vďaka generačnej priepasti dokáže s Vilikovského nadhľadom pracovať naozaj s nadhľadom. Zároveň je to však optika, ktorá v protiklade k intelektuálnemu nadhľadu dokáže rovnako citlivo narábať s emočným zrkadlom v novele obsiahnutom. Dejovo jednoduchý príbeh jazykového redaktora prezentujúceho v Rakúsku dvoch predstaviteľov priemernej a nekonkurenčnej vzorky slovenskej literatúry je vyvažovaný jeho brisknými komentármi a asociáciami v súvislosti s tým, čomu občas hovoríme „slovenská malosť“. Vilikovský je voči nám nemilosrdný práve preto, že je tak bolestivo pravdivý. Avšak tento mierne ironický odstup odrazu v príbehu naruší žena, spochybní koncept odstupu a nabúra stereotypy redaktora do takej miery, až to prekvapí aj jeho samého. Zrazu sa programový odstup mení na mlčanie, na pochybnosť nad silou, ktorú môže intelektuálny odstup dať človeku k tomu, aby vôbec prežil v dnešnom svete. Aj dramatizácia sa snaží tento aspekt rešpektovať a pohrávať sa s tým, ako hlboko vidíme postave do mysle, ako hlboko nám nechá nazrieť do svojho skutočného prežívania. A tak zrazu ťažisko katarzie, ktorú prináša silná pointa novely i dramatizácie, nespočíva v pochopení bytostnej osamelosti ľudskej múdrosti v mantineloch súčasnosti, ale vo viere v to, že v akomkoľvek veku máme právo prežívať akékoľvek emócie, lásku, hoci v jej najpominuteľnejšej podobe.