Sólo pre klavír (Sólo pro klavír, 1969)

Přidal: Premek |

Duben 28, 2017

Jozef Šajgal. Rozhlasová hra. Dramaturg Ján Vdovják. Hudební improvizace Bohuslav Grančič. Mistr zvuku Jozef Bajtek. Technická spolupráce Dušan Koma. Režie Juraj Haľama.

Osoby a obsazení: Gerta (Katarína Vrzalová), Ivona (Viera Richterová), Klimko (Ján Blanský), Boroš (Ivan Folkman), stařenka (Naďa Hejná), Lívia (Eliška Nosáľová) a Peter (Ján Mistrík), herci divadla SNP v Martine.

Nastudoval Československý rozhlas Banská Bystrica (?) v roce 1969. Premiéra 29. 1. 1970 (Bratislava, 20:00 h).

Lit.: Vdovják, Ján: {Sólo pre klavír}. In časopis Rozhlas, leden 1970 (článek). – Cit: Sólo pre klavír je realistický príbeh dnešnej rodiny. Rodiny rozvrátenej, v ktorej žijú tri generácie. Stará mama, jej dcéra Gerta a vnučka Ivona. Je to rodina s akou sa môžeme stretnúť na každom kroku. Rodina, v ktorej prepukol egoizmus, stratila sa tolerancia vo vzťahu jedného k druhému a každá dramatická postava chce ísť svojou vlastnou cestou. Vzťahy sú o to komplikovanejšie, že Gerta sa so svojím manželom a otcom Ivony rozviedla a v citovej oblasti si našla náhradu. Cíti, že biologicky starne a za každú cenu si chce uchovať svoju mladosť. No neodškriepiteľným zrkadlom jej starnutia je jej dcéra Ivona, ktorá na každom kroku usvedčuje, že Gertina mladosť sa stráca a čakajú ju nové povinnosti voči dcére. Starká je katalyzátorom všetkých vzťahov v rodine. Vie triezvo a realisticky posudzovať všetky diania má na život mladšej a najmladšej generácie svojský náhľad a nadhľad. Veď podobnou krízou sama prešla. Navonok celá rodina budí zdanie normálnosti a usporiadanosti no vo vnútri vrcholí nedorozumenie a skoro katastrofa. Možno jej predísť? Dá sa rozriešiť? Autor Jozef Šajgal nehľadá recept, nechce ani moralizovať a dávať ponaučenia. Išlo mu iba o zachytenie faktu vo svojej neopakovateľnosti a jedinečnosti, hoci pri bežnom pohľade by sme si podobné situácie ani nevšimli.