, 1976)

Přidal: Přemek |

Březen 30, 2009

Osvald Zahradník. Rozhlasová adaptace divadelní hry. Dramaturg Ján Vdovjak. Zvukový mistr Jozef Bajtek a Jana Porembová. Dramaturgie LP Elena Matulayová. Zvuk LP Gustáv Šorol. Režie Osvald Zahradník.

Osoby a obsazení: František Ábel (František Dibarbora), Pavel Jesenský, jeho vnuk (Dušan Tarageľ), Daša Vysocká, Pavlova dívka (Zuzana Kocúriková), Gustáv Reiner, hodinář (Július Pántik), paní Contiová (Viera Strnisková), Chmelík (Alojz Kramár), inspektor Mič (Marián Galo), taxikář (Karol Dolinský), lékař (Karol Dolinský). Dále účinkují Ján Géc, Ján Kákonyi.

Natočeno 1976. Premiéra 24. 12. 1976. Vydal Opus v roce 1976 (2 LP; Opus 9118 0465-0466, stereo). Repríza 18. 8. 2017 (Rádio Devín, 21:00 h.) k úmrtí O. Zahradníka; 8. – 14. 1. 2024 (SRo 8 Rádio Litera).

Pozn.: Některé zdroje uvádějí datum natočení 1973. – Adaptácia jeho snáď najznámejšej divadelnej hry. Hra je konfrontáciou zásadných životných postojov dvoch celkom odlišných generácií – generácie starých otcov, ktorí žijú už len v spomienkach na časy dávno minulé a generácie ich vnukov, ktorí sa mimoriadne dravo bijú o svoju budúcnosť.

Zahradníkův debut. Konfrontace světa mladých lidí se světem penzistů.

Pozn. 2: Podle divadelní hry vznikla také stejnojmenná televizní inscenace (1973, režie Peter Mikulík).

Text in: Zahradník, Osvald: Sólo pre bicie (hodiny). Bratislava : Tatran, 1973.

Lit.: Pávek, Josef: Zahradníkovo Sólo pro bicí (hodiny) na deskách. In Scéna 9/1978, s. 8 (recenze LP nahrávky).

Lit.: Podmaková, Dagmar: Osvald Záhradník a jeho predchodcovia, Dlhá predhistória inscenácie Sólo pre bicie (hodiny). Vydáno 2008.

Lit.: Polák, Milan: Osvald ZÁHRADNÍK – Dramatik básnického obrazu a ľudského vnútra. In web Slovenské národné noviny, 20. 12. 2012 (článek k 80. narozeninám autora). – Cit.: Divadelný tvorca európskeho formátu Osvald Zahradník má osemdesiat rokov.

V závere tohto roku sa spisovateľ a dramatik Osvald Zahradník dožil krásneho životného jubilea – osemdesiatich rokov. Jeho tvorivý život charakterizovala impozantná tvorivá a pracovná aktivita nielen ako autora mnohých úspešných dramatických textov pre divadlo, rozhlas a televíziu. Poznali sme ho ako významného a osobitého režiséra najmä rozhlasových dramatických útvarov a v neposlednom rade aj ako organizátora a vedúceho pracovníka v oblasti divadelného umenia, a to či už na ministerstve kultúry, ako šéfa činohry Slovenského národného divadla (1976 – 1979), potom tajomníka a neskôr predsedu Zväzu slovenských dramatických umelcov.

Nejaký čas pracoval aj v Slovenskej literárnej agentúre a od roku 1992 je spisovateľom v slobodnom povolaní.

Začínal v rozhlase a jeho prvými rozhlasovými hrami boli Sviatosť naivity (1968), Šok (1970) a Návrat (1970), ktorý si aj sám ako režisér naštudoval. Bolo to čas, keď v plnom pracovnom a tvorivom nasadení pôsobil v banskobystrickom rozhlasovom štúdiu. Potom prišlo obdobie, keď vstúpil mnohými svojimi divadelnými hrami na javisko SND a súčasne na javiská takmer všetkých, vtedy na Slovensku pôsobiacich profesionálnych divadiel, ako aj na viacero českých a zahraničných scén. Osvald Zahradník bol autorom niekoľkých televíznych dramatických inscenácií, z ktorých si možno ešte mnohí pamätajú na úspešný päťdielny televízny seriál Tridsaťdeväť stupňov v tieni (1976) v réžii Jozefa Palku.

■ NEKRITICKÁ KRITIKA

Po roku 1989 v akejsi eufórii kritiky všetkého, čo sme tu mali predtým a súčasne často nekritického, takmer až servilného obdivu k všetkému zo Západu, pôvodná dramatická tvorba sa dostala kdesi na perifériu záujmu a bez ohľadu na jej hodnotu i neutíchajúci divácky záujem, stavali sa k nej divadlá, na čele s naším národným divadlom, takmer s opovrhnutím. Počúvali sme dokonca aj hlasy, že slovenskej pôvodnej drámy niet. Bola to scestná a chorá idea, ktorá napokon vyústila do situácie, že divadlá, hoci štátom štedro dotované (samozrejme z peňazí daňovníkov), orientovali sa viac na komerčnú úspešnosť uvádzaných hier, prípadne na akúsi svetoobčiansku, kozmopolitnú dramaturgickú prax. To potom postihlo aj Osvalda Zahradníka, no nielen jeho, ale i celú generáciu aj umelecky úspešných slovenských dramatikov. A tak ako Zahradník v rozhlase začínal, v súčasnosti sa s jeho tvorbou, aj to len sporadicky, oboznamujeme v rozhlase. Okrem mnohých rozhlasových hier zúčastnil sa na príprave viacerých častí rozhlasových seriálov, spomedzi ktorých len v seriáli Králikovci vytvoril dramatickú predlohu pre vyše dvadsať dielov.

■ SÓLO PRE… NORMALIZÁCIU

Bez ohľadu na to, že vo sfére dramatickej tvorby pre rozhlas a televíziu patril Zahradník medzi autorov prvej kategórie, jeho prínos a jeho cena má najjagavejší zvuk na poli našej súčasnej, modernej národnej divadelnej kultúry. Slovenské, české a zahraničné divadlá uviedli jeho jedenásť hier, z ktorých mali najväčší úspech a najväčší počet inscenácií Sólo pre bicie (hodiny), Zurabája alebo epitaf pre živého, Sonatína pre páva, Prekroč svoj tieň, Prelúdium v mol, Post scriptum. Treba spomenúť aj jeho hry Omyl doktora Moresiniho, Čas do brieždenia, Meno pre Michala, Polostrovy vianočné, Prominent na úrazovke a Letenka do Milána. Sólo pre bicie (hodiny) bola však udalosť prvoradého a mimoriadneho významu. Bola to prvá, v divadle uvedená Zahradníkova hra.

Zvláštnosťou uvedenia tejto hry bol kontrast jej témy, zmyslu, príbehu, vyznenia a toho absurdného času, v ktorom sa dostala na javisko. Boli to roky začínajúcej, tvrdej a takmer vulgárnej normalizácie, keď sa vtedy vládnucej komunistickej strane podarilo takmer definitívne zlikvidovať aj posledné zvyšky protestov a odporu proti vpádu vojsk piatich armád Varšavskej zmluvy do vtedajšieho Československa. Bol to čas, keď v SND zakázali reprízovať Karvašovu hru Absolútny zákaz, keď sa útočilo na Ťažkého hru Hriešnica žaluje tmu, keď politicky preverovali ďalších autorov, keď politické orgány definitívne potvrdili tzv. normalizáciu spoločenských a politických pomerov. Vtedy sa začalo tvrdé, až bezohľadné politické usmerňovanie procesu tvorby nových hier, preverovali sa ich autori a schvaľovali sa dramaturgické plány, riaditelia divadiel, dramaturgovia, režiséri a herci boli pod neustálym politickým dohľadom.

Ako sa teda v tomto čase, v roku 1972, mohla dostať na repertoár našej najvýznamnejšej národnej scény hra o ľuďoch, ktorí sú na konci svojej životnej púte a v ktorej autor hľadá pod všedným tokom života kolízie i malé tragédie obyčajného, nehrdinského človeka? Veď v tejto hre boli v strede pozornosti ľudia, ktorí sa vonkoncom nevyznačujú veľkolepými činmi či myšlienkami a tie sa predsa v tom čase aj od divadla, no najmä od pôvodnej tvorby očakávali!

Dramaturg činohry SND Anton Kret si takto spomína na situáciu okolo jej uvedenia: „Neslobodno zabúdať, že ľudia, ktorí vtedy zodpovedali za repertoár činohry SND pred politickými orgánmi, museli, aj chceli spĺňať všetky požiadavky kladené na normalizujúce sa slovenské divadlo. Výnimkou nebol ani vtedajší riaditeľ SND Ján Kákoš. Prvá jeho otázka po prečítaní Zahradníkovej hry bola: A kto teraz potrebuje takúto starinu? Tu ide o život krajiny a my sa budeme paprať v citíkoch akýchsi nepotrebných a akiste aj sklerotických starcov! Lenže skôr než si náš milý riaditeľ sám na tieto otázky odpovedal, zašiel na príslušné ministerstvo a tam našiel sedieť za stolom, za ktorým sa rozhodovalo aj o divadle, koho? Osvalda Zahradníka. Do Bratislavy na Válkovo ministerstvo kultúry prišiel v tom čase z Banskej Bystrice na odporučenie vedúceho tajomníka Zväzu slovenských spisovateľov Jána Soloviča renomovaný rozhlasový autor a víťaz súťaže na pôvodné hry Osvald Zahradník. Vtedy si asi riaditeľ SND povedal, že pre bratislavskú verejnosť, teda aj politiku, bude mať tento autor s nepopísaným hárkom asi väčšiu dôveru normalizátorov ako nespoľahlivé pravičiarske kádre z dubčekovskej éry. A tak sme v dramaturgii dostali súhlas na uvedenie hry Sólo pre bicie (hodiny).“

■ PO BRATISLAVE MOSKVA

Sólo pre bicie (hodiny) je jednou z najlepších Zahradníkových hier. Bola to súčasne hra, ktorá mala najväčší počet uvedení v slovenských a českých divadlách, ale ktorá súčasne prenikla aj na mnohé zahraničné scény. Najvýznamnejším zahraničným ocenením tejto hry bolo jej uvedenie v slávnom a legendárnom moskovskom MCHAT-e už krátko po úspešnej bratislavskej premiére v roku 1973. V Bratislave totiž videl predstavenie hry vtedajší umelecký riaditeľ MCHAT-u Oleg Jefremov a rozhodol sa ju naštudovať v Moskve pri príležitosti festivalu českých a slovenských hier. Uvedením tejto hry však dostali zaujímavé príležitosti aj príslušníci slávnej staršej hereckej generácie divadla, ktorí do nej priniesli závan neopakovateľnej a jedinečnej sugestívnosti. Ide totiž o hru, v ktorej sa odvíja krehké pradivo vzťahov, citlivosť, citovosť a múdrosť života. Hlavný režisér Oleg Jefremov zveril výkonnú réžiu vtedy ešte mladému Anatolijovi Vasilievovi, ktorý sa neskôr stal jednou z najvýznamnejších osobností ruskej réžie a moderného ruského divadla. Pre vysoký vek predstaviteľov jednotlivých postáv bola inscenácia Sóla na repertoári len tri či štyri sezóny, ale jej filmový záznam už veľa rokov uvádza ruská televízia dvakrát do roka. O význame tejto inscenácie hry svedčí aj skutočnosť, že pred piatimi rokmi pri príležitosti dramatikovho životného jubilea, keď mal 75 rokov, moskovský MCHAT pozval Osvalda Zahradníka a vystrojil mu na scéne divadla pred zaplneným hľadiskom priam impozantnú oslavu a zahrnuli ho záľahou kvetov, ktoré potom on na druhý deň kládol na moskovských cintorínoch na hroby predstaviteľov jednotlivých postáv.

Po moskovskej premiére uviedli Zahradníkove Sólo v poľských divadlách v Gniezne, Rzesowe, Koszaline a Zelionej Góre, v Bulharsku v Sofii, Chaskove, Blagojevgrade, v moldavskom Kišiňove, v divadlách v Rumunsku, v Srbsku, vo Fínsku, v Lotyšsku, v Litve ba aj v talianskom Neapole v Teatro Nuovo a hrali ju aj v Budyšíne v lužickosrbskom jazyku.

Iným úspešným titulom bola Zahradníkova hra Sonatína pre páva, ktorú uviedlo päť divadiel v Bulharsku, ale videli ju aj diváci v Maďarsku a v Akademickom divadle Puškina v Leningrade (dnes Petrohrad). V Dramatickom divadle v Tule zasa uviedli hru Prelúdium v mol a z jeho hier dostali sa na zahraničné javiská aj Paso doble pre infarkt, Post scriptum, Sonatína pre páva, Polostrovy vianočné.

■ TEATRÁLNA KURIOZITA

V čase, keď slovenské divadlá uvzato a zatvrdilo odmietali uvádzať hry slovenských dramatikov, vrátane v zahraničí najznámejšieho – Osvalda Zahradníka, vtedy Moskovské dramatické divadlo N. V. Gogoľa v réžii Sergeja I. Jašina naštudovalo a uviedlo (v roku 2004) Zahradníkovu hru Letenka do Milána. Na jej premiéru prizvali aj autora a zúčastnil sa na nej aj náš vtedajší minister kultúry Milan Kňažko. Keď však po predchádzajúcom dohovore so slovenskými divadelníkmi chcelo moskovské divadlo v roku 2007 s inscenáciou hry prísť do Bratislavy a napokon aj pricestovalo, nenašlo sa v Bratislave javisko, kde by hru uviedli (aj vtedy bol ešte ministrom kultúry M. Kňažko). Iba torzo z nej videli potom na improvizovanom predstavení diváci v Ruskom kultúrnom stredisku. O niekoľko dní po tom zahral moskovský súbor inscenáciu Letenky do Milána v regulárnom divadle vo Viedni. Aj taká je naša slovenská realita! Vydáva svedectvo o vzťahu našich divadelníkov a ich šéfov k pôvodnej dramatickej tvorbe vlastného národa. Naše národné divadlo v tom nie je výnimkou. Napríklad na túto sezónu (2012/2013) nemá SND v repertoárovom pláne uvedenie ani jednej slovenskej pôvodnej hry!

Zaiste, Osvald Zahradník nie je jediným slovenským dramatikom, ktorého diela reprezentovali našu národnú dramatickú kultúru v zahraničí. Svoju misiu vykonali aj hry Petra Karvaša, Ivana Králika, Ivana Bukovčana, Jána Soloviča, Petra Kováčika a iných. Zahradník však svojimi realistickými obrazmi v mólovej tónine, s nevtieravou a so spontánnou obhajobou elementárnych ľudských hodnôt, s jeho upriamením sa na vnútorný svet jednoduchého, obyčajného človeka reprezentuje kultúru nášho národa dôstojne a na vysokej úrovni. Právom je tento úspešný a výnimočný autor nositeľom najvyššieho štátneho vyznamenania – Pribinovho kríža – a právom si ho aj pri príležitosti jeho osemdesiatin pripomíname ako dramatika, ktorému sa to sugestívne humanistické posolstvo podarilo vyjadriť nie rétoricky, ale cez básnický obraz, cez vnútorný ľudský obsah herca.

Lit.: anonym: Víkend s rozhlasovými hrami. Rozhlasové hry/Rozprávky. In web Rádio Devín, 18. 08. 2017 (článek). – Cit.: Pravidelné stretnutia s tými najlepšími archívnymi rozhlasovými hrami, adaptáciami divadelných hier či dramatizáciami prózy v Rádiu Devín. Na tento augustový víkend sme pre poslucháčov pripravili kvalitné tituly overené časom. Dnes mimoriadne, v súvislosti s úmrtím Osvalda Záhradníka, uvedieme aj jednu z jeho najznámejších hier.

Rozhlasová adaptácia snáď najznámejšej divadelnej hry Osvalda Záhradníka. Hra je konfrontáciou zásadných životných postojov dvoch celkom odlišných generácií – generácie starých otcov, ktorí žijú už len v spomienkach na časy dávno minulé a generácie ich vnukov, ktorí sa mimoriadne dravo bijú o svoju budúcnosť. Konfrontácia sveta mladých ľudí so svetom penzistov. (…)

Lit.: Šenc, Martin: Významní rozhlasoví tvorcovia. Téma týždňa. In web SRo 8 Rádio Litera, 8. 1. 2024 (článek). – Cit.: Tento týždeň sme sa na Litere ponorili hlbšie do rozhlasovej histórie a vybrali sme pre vás ukážku tvorby troch významných rozhlasových tvorcov. Náš program bude patriť Osvaldovi Záhradníkovi, Elene Antalovej a Ernestovi Weidlerovi. Osvald Záhradník bol významný slovenský dramatik, ktorého hry zmizli po novembri 1989 z javísk divadiel, no vo svete ho hrať neprestali. Ako rozhlasový dramatik debutoval v roku 1968, hry si sám aj režíroval. Môžete sa tešiť na jeho Sólo pre bicie (hodiny), Poznanie a štvordielnu dramatizáciu Galéria osamelých hráčov minigolfu. Elena Antalová je autorkou viac ako tridsiatich rozhlasových hier a výherkyňou desiatok významných odborných ocenení. Vysielame od nej hru Blondínkam to pristane a Kurz varenia. Ernest Weidler je významný autor rozhlasových fíčrov. Vysielame dva – Ticho (ktorý je vrcholom Weidlerovej tvorby) a fíčer Aké máte svedomie? (…)

Osvald Záhradník začínal v banskobystrickom rozhlase, neskôr sa presadil divadelnými hrami. Jednou z prvých bola hra Sólo pre bicie (hodiny) (1972), ktorej adaptáciu vysielame na Litere od pondelka. Táto dráma sa zameriava na ľudí, ktorí sa kvôli svojmu veku ocitajú mimo spoločnosť a chcú dôstojne dožiť svoj život. Autor konfrontuje životné postoje dvoch generácií – generáciu starých otcov, žijúcich už len v spomienkach na staré časy a generáciu ich vnukov, ktorí sa dravo a mnohokrát až neľútostne ženú do budúcnosti. Zahradníkova hra mala úspech aj v zahraničí a vymykala sa bežnej dráme, ktorá sa v tých časoch písala a hrala, keďže sa zameral na všeľudské problémy a nie na typicky socialistické a spoločensky angažované témy. Účinkujú František Dibarbora, Dušan Tarageľ, Zuzana Kocúriková, Július Pántik, Viera Strnisková, Alojz Kramár, Marián Gallo, Ján Géc a Ján Kákonyi. Réžia: Osvald Zahradník. (…)