Von (Ven, 2019)

Zuzana Ferenczová. Původní rozhlasová hra k 30. výročí Sametové revoluce z prostřední soukromého domova pro seniory. Produkce Ľudmila Sabová. Dramaturgie Michaela Materáková. Zvuk Ľubica Olšovská. Hudba Fero Király. Hudební dramaturgie Katarína Bielčiková. Produkce Ľudmila Sabová. Režie Adam Hanuliak.

Účinkují František Kovár, Zuzana Kronerová, Emília Vášáryová, Eva Matejková, Richard Stanke, Lucia Vráblicová, Michaela Piesyk, Ida Rapaičová, Dušan Kaprálik.

Natočeno 2019. Premiéra 12. 11. 2019 (SRo Rádio Devín, 20.30 h.; 66 min.). Repríza 15. 11. 2019 (SRo 3 Rádio Devín). K poslechu zde.

Lit.: anonym: Rozhlasová hra: Zuza Ferenczová – Von. Rozhlasová tvorba. In web SRo Rádio Devín, 8. 11. 2019 (článek + rozhovor s režisérem k poslechu). – Cit.: Zuza Ferenczová situovala svoju pôvodnú rozhlasovú hru k 30. výročiu Nežnej revolúcie do nečakaného prostredia súkromného domova pre seniorov. Cez postavy seniorov, ich drobné príbehy a špecifické vnímanie okolitého sveta sa zamýšľa nad témou slobody, vnútornej aj vonkajšej, ale aj nad tým, akým spôsobom zásadné dejinné udalosti, v tomto prípade „opätovné nadobudnutie slobody“ formujú a ovplyvňujú ľudské životy. Na sklonku svojho života, vo chvíľach, kedy by sa možno očakávalo dôstojné bilancovanie prežitého, postavy sa ocitajú v sterilnom a bezútešnom poslednom odložisku „ nemohúcich a nepotrebných“, sú doslova zamknutí v zariadení, z ktorého nie je cesta von. Nadýchať sa čerstvého vzduchu môžu ísť len do záhrady, ktorá je však obohnaná plotom. Na svojej „poslednej štácii“ sa teda symbolicky vracajú do vonkajšej neslobody, v ktorej prežili väčšinu svojho života. Ich monotónny a ubíjajúci život sa točí okolo obľúbených seriálov, salámových chlebíkov a zdravotných indispozícií a udalosti vonkajšieho sveta sem akoby vôbec nedoliehali. Blížiace sa oslavy 30.výročia revolúcie sú pre obyvateľov domova približne rovnako bezvýznamné ako Medzinárodný deň behu – radi oslávia hoci aj ten, hlavne, aby k tomu boli syrové pagáčiky.

Hlavná postava, Bohuš, blúdi po chodbách zariadenia a hľadá cestu von, balansujúc pritom na pomedzí reality a svojho vnútorného sveta. V spomienkach sa vracia k intenzívnym pocitom eufórie a nádeje, ktorú pociťoval pred tridsiatimi rokmi na námestí. Zároveň v náznakoch zisťujeme, že sa táto nádej rozdrobila v dezilúzii z udalostí nasledujúcich rokov, v poznaní, že spoločnosť nie je také jednoduché pretvoriť, nestačí na to jeden čarovný okamih na revolučnom námestí. Aj uprostred všetkej beznádeje uviaznutia v klaustrofobickom svete, ktorý slúži len na napĺňanie základných telesných potrieb, nemožnosti zmeniť svoje okolie k lepšiemu, neschopnosti vykročiť za hranicu vlastných stereotypov, existuje svetielko nádeje. Možno je to nepatrný okamih priblíženia sa tomu druhému, obyčajný pocit ľudskosti a spolupatričnosti.

If you enjoyed this post, please consider to leave a comment or subscribe to the feed and get future articles delivered to your feed reader.

.
Komentáře

Zatím nemáte žádné komentáře.

Napište komentář k článku

(povinné)

(povinné)