Glosa týždňa Daniela Heviera – Glosa v glose (Glosa týdne Daniela Heviera – Glosa v glose, 2018)

Přidal: Premek |

Únor 22, 2018

Daniel Hevier. Glosa.

Natočeno 2018. Premiéra 22. 2. 2018 (Rádio Devín).

Lit.: Hevier, Daniel: Glosa týždňa Daviela Heviera. Reflexia a kritika. In web Rádio Devín, 19. 2. 2018 (článek). – Cit.:

Glosy v glose

Niekoľkokrát v živote som sa pokúšal písať si denník. Zakaždým som napísal prvých pár strán – a potom to prešlo. Nebolo času písať, musel som žiť. A potom prišiel internet, webová stránka, sociálna sieť. Aj tam som písal denné záznamy, či ako sa to hovorí, statusy, ale pred očami všetkých tých virtuálnych priateľov. Moja disciplína sa zlepšila, pretože som mal publikum, poslucháčstvo, voči ktorému som cítil akú-takú zodpovednosť. Netvrdím, že by čakali na moje poznámky, ale občas si ich niekto všimol. A tak vám teraz ponúkam v tejto jednej glose niekoľko menších glosičiek:

Svetielka

Občas parkuvávam v podzemných garážach. Vždy je tam plné a zakaždým hľadám voľné miesto. Až včera som si všimol jednu zázračnú vec: malé svetielka nad parkovacími miestami. Samé červené. Myslel som si, že je to nefunkčná ozdoba. Potom som medzi šnúrami červenými objavil jedno zelené. Kombinácia červené a zelené je známa každému vodičovi. Hneď som sa dovtípil, že červené označujú obsadené fleky, kým zelená znamená, že je tam voľné parkovacie miesto. Potom tam bolo niekde aj modré svetielko, ale tým som sa nezaoberal. Ja hlupák hľadám pracne miesta, pozerám, či nie je medzi autami diera, a tu je systém, ktorý mi označuje neobsadené miesto. Nemusím sa pozerať po autách, stačí sa pozerať po svetielkach. A tak je to aj v mojom živote. Koľko času a energie strácam tým, že sa zle pozerám. Dívam sa, a nevidím. Nemusím sa zaoberať podrobnosťami, stačí sa sústrediť na podstatu. Červená je obsadené, zelená je voľné. To vedia už prváčikovia na dopravnej výchove. Mimochodom, a to modré svetielko znamená vyhradené miesto pre invalidov.

Písanie

Snívam. Dnes v noci: už si nepamätám, čo to bolo, ale v spánku som si hovoril – to nesmiem zabudnúť, aby som to mohol ráno napísať do diára. Deje sa mi, zažívam, uskutočňujem, konám, a dôležité je pre mňa iba jedno -–aby som to mohol napísať. Som ako vlk, čo sa udržuje pri živote obhrýzaním vlastných pahýľov. Vrhám sa na seba – útočník i korisť. Všetko je iba preto, aby zostalo zapísané. Nepíšem, aby som žil, ale žijem, aby som písal. Netvor z písmen. Netvor, ktorý sa iba tvorením stáva tvorom.

Pokora

„…Sníh padal, plachým k pokoji / a mocným k pokoře / slétli se vrabci do chvojí / a chrastí do dvoře.“ Na tieto verše Bohuslava Reyneka som si spomenul dnes ráno, keď som vytiahol žalúzie. Toľko pokory bolo nasneženej vonku! Toľko pokoja! Namiesto kríkov boli síce zasnežené autá, ale dnes sú plechy a plasty súčasťou mestskej prírody viac ako kríky. Zmocňuje sa ma pokoj, objíma ma, som v ňom zababušený ako v huňatom svetri. Kým padá sneh, je dobre. Je to znamenie, že turbíny vesmíru pracujú na plný výkon. Potrebujeme zabieliť zem, aby nebolo vidno a aby bolo vidno. Aby nebolo vidno tie jazvy a rany. A aby bolo vidno naše kroky. Kto čo povedal, kto čo myslel, kto čo urobil. Na sneh času píšeme svoje odtlačky. O chvíľu sa oblečiem a vyjdem do nového zimného dňa. S pokojom odhrniem sneh z kapoty auta a vydám sa za ľuďmi.