Glosa týždňa – Pozeráme sa, aby sme videli (Glosa týdne – Díváme se, abychom viděli, 2020)

Přidal: Premek |

Říjen 27, 2020

Mila Haugová. Glosa.

Natočeno 2020. Premiéra 26. 10. 2020 (SRo Rádio Devín).

Lit.: Haugová, Mila: Glosu týždňa píše Mila Haugová: Pozeráme sa, aby sme videli. Reflexia a kritika. In web SRo Rádio Devín, 26. 10. 2020 (článek). – Cit.: Poetka a prekladateľka Mila Haugová v tomto roku tiež patrí k spoločenstvu ôsmich ľudí, ktorí vám v sobotu a v stredu ráno rozprávajú svoje zážitky, názory, myšlienky, úvahy o umení i živote.

Pohybujeme sa v určitých priestoroch Prozreteľnosti skoro ako stredovekí rytieri v prilbe s priezorom: my máme masky a naše oči sa stali raz znova viac dôležité pre vzájomné porozumenie. Vždy som pokladala pri stretnutí za najdôležitejšie pozrieť sa do očí…a zapamätať si ich vyžarovanie, farbu, zmenu nálady a previdieť cez … ďalej. Reč očí je veľmi výrazná, vie vyjadriť radosť, smútok, hnev, dôveru, lásku chlad aj nenávisť. Za vrchol očného kontaktu pokladám schopnosť vyjadriť očami súhlas: porozumenie: dôveru.

Azda najklasickejším dôkazom takého porozumenia sú hudobníci, či už hráči husľového kvarteta, kde sa pohľadom a skoro nepoznateľným kývnutím určí: teraz začneme. To isté som videla raz na ostrove Rab: osem mužov sa chytilo do kruhu za ramená, pozreli sa na seba a začali nádherne štvorhlasne spievať, alebo v Longitale sa Shina s Danielom pozrú na seba a už počúvame nádherný súzvuk…alebo ako sa Ivan Buffa pozrie do očí svojich hráčov v Quasars Ensamble, jemne kývne rukou a všetky nástroje: husle, klavír, flauta, klarinet, viola, violončelo, bicie vydajú presne ten dokonalý, pre tento súbor charakteristický zvuk… alebo jam session, kde sa pohľadom určuje, kto bude práve hrať sólo a potom sa všetci hudobníci obrátia k tomu, kto hrá a spolu s divákmi sledujú, ako hudba spolu s pohľadmi preteká sálou. Vrcholom tohto umenia reči očí je hovoriť zavretými očami: jeden z najväčších dirigentov Herbert von Karajan dirigoval tak, že sa na začiatku pozrel na svoj dokonalý Berlínsky orchester, zavrel oči a dirigoval tak až do konca Beethovenovu symfóniu.

Verte mi vážení poslucháči, ktorí teraz vnímate moje slová len svojim sluchovým orgánom, aké je ťažké vyjadriť cez rozhlas bez zrakového kontaktu, to čo chcem vyjadriť. Silu a dôležitosť pohľadu všetky tie jemné odtiene citov a nálad, to hovoriť si zoči-voči.

Venujme trochu pozornosti aj inému menej častému očnému kontaktu: vnímaniu výtvarného umenia. Je zaujímavé, ak sa dvaja ľudia nezávisle na sebe zaoberajú tým istým. Práve dnes pri písaní tejto glosy som dostala pozvánku na výstavu Jána Bergera s názvom vis-á-vis, kde z nádherného farebného obrazu, z húštiny žiarivých farieb, pozerajú fascinujúce oči. Spomeňte si na oči Van Goghových autoportrétov, oči ikon, oči z obrazov Schieleho, Muncha vyjadrujúce absolútne krajné životné situácie, nepreniknuteľný pohľad z Leonardových portrétov: toto sprostredkované a predsa priame pozeranie do očí umelca. Sugestívny pohľad muža z Obrazu Rozum od Petra Ondreičku inšpirovaný románom Rozum Ruda Slobodu(obaja umelci nás pred mnohými rokmi opustili práve v októbri jeden 16. októbra 1990, druhý 6. októbra 1995). Dlho nás bude vyzývať k vnútornej odpovedi: na otázky kto sme? Odkiaľ sme prišli, čo tu hľadáme ako žijeme svoj život, keď sme postavení do ťažkej situácie zoči- voči ohrozeniu?

Nech je odpoveď akákoľvek jedno by sme mali zachovať: správať sa tak aby sme sa mohli pozrieť rovno do očí tých, ktorých stretávame teraz s potrebnými maskami a takisto sa vedieť pozrieť v zrkadle do svojich vlastných očí a prijať sa, nemusieť očami uhnúť.