Ivan Izakovič (1934)
Narodil sa 15. novembra 1934 v Bratislave v literárnej rodine Karola Izakoviča-Podolinského. Ľudovú školu a prvé ročníky gymnázia vychodil v Bratislave, potom študoval na Gymnáziu v Martine a v Košiciach, kde roku 1953 zmaturoval. Vysokoškolské štúdium jazyka slovenského a ruského absolvoval na FF UK v Bratislave v rokoch 1953-1958. Po skončení štúdia sa stal redaktorom, roku 1968 vedúcim redaktorom vydavateľstva Tatran. Pred odchodom do dôchodku pracoval ako sekčný šéf pre umenie a literatúru na Ministerstve kultúry SR.
Do literárneho diania publicisticky vstupoval už v rokoch vysokoškolských štúdií. Prvé obdobie jeho tvorby je spojené s rozhlasom, pre ktorý okrem iných žánrov napísal hry Smrť dona Juana (1963), Katarzia (1965), Ten, čo kráča tmou (1967), Úbohý Pyrrhus (1968), Balada o odpúšťaní nevinným (1969), Proti veku nieto lieku (1972), Spomienky na Petrodvorec (1976), Fujarôčka moja (1978), Viac ako láska (1980), Nie som stvorený pre samotu (1989). Nastoľuje v nich, podobne ako v divadelných hrách Oidipus (Právo odísť) (1967) a Ploty stavať netreba (1977), etické problémy súčasnej spoločnosti.
Podobne možno charakterizovať aj jeho knižný debut, dvojnovelu Rekviem (1970). Druhou knihou I. Izakoviča je historický román z ruských dejín Rasputin a cárovná (1972). V tretej próze Cudzie svety (1975) sa pokúsil o vedeckofantastický žáner. V románe Fontány (1978) zobrazil príbeh mladého hudobného skladateľa, ktorého ľúbostný vzťah k tlmočníčke inšpiruje na napísanie hudobnej skladby. Kniha Posledný Azték alebo chvála archeológie (1981) je umelecký cestopis z autorovej cesty do Mexika. V biografickom románe Chvíle šťastia, roky múk (1983) zobrazil životnú cestu P. I. Čajkovského. Tematicky rôznorodá je kniha poviedok Lámanie ľadov (1986). K žánru biografického románu sa vrátil v knihe Geniálny diletant (1988) o ruskom skladateľovi M. P. Musorgskom.
Pre malých čitateľov napísal knihu zo života súčasných detí Dobrodružstvá Ivka-Pivka (1978), pre mládež dva príbehy z dobývania Nového sveta Indiánska krv (1993), historickú novelu Atahualpa, posledný Inka (1994) a bábkovú hru Veľké preteky (1995). Roku 1998 dokončil román Život a smrť venovaný tragickému osudu posledného ruského cára.
I. Izakovič sa venuje aj prekladaniu umeleckej prózy a divadelných hier z viacerých jazykov. Jeho diela preložili do trinástich jazykov.
If you enjoyed this post, please consider to leave a comment or subscribe to the feed and get future articles delivered to your feed reader.
Komentáře
Zatím nemáte žádné komentáře.
Napište komentář k článku