Jeden deň v živote… Štefana Chrappu (Jeden den v životě… Štefana Chrappy, 2021)

Přidal: Premek |

Prosinec 7, 2021

Štefan Chrappa. Fejeton.

Natočeno 2021. Premiéra 6. 12. 2021 (SRo Rádio Devín).

Lit.: anonym: O dni, ktorý stál za to, píše Štefan Chrappa. In web SRo Rádio Devín, 6. 12. 2021 (článek). – Cit.: Sú dni, v ktorých sa nič mimoriadne nestane, každodenné rituály, či skôr rutina, dni, na ktoré si ani nespomenieme. Mohli byť dobré, ale všedné. A potom sú dni, v ktorých aj minúta môže spôsobiť, že na ne nezabudneme. Alebo dni, ktoré sa zlejú do mesiacov, či rokov, pre nás dôležitých. A o nich si budeme rozprávať. Od dnes až do Štedrého dňa vám pätnásť autorov porozpráva o svojich dňoch, ktoré stáli za to. Novú adventnú rubriku otvorí Štefan Chrappa.

Jeden deň v živote… Štefana Chrappu
Milí priatelia, srdečne vás pozdravujem.

Je advent. Advent je obdobie očakávania. Každý na niečo čaká. Aj ja som sa načakal. Ako taký strojček hrdzavý, kým naň kvapnú trošku oleja. Taký som.

Ale sú aj takí, čo idú svojmu šťastiu v ústrety. Niekedy sa stane, že ho chytia za pačesy a už sa ho nepustia. Na koníkovi zdaru uháňajú k cieľovým páskam, k vavrínom víťazstva, k ováciám. Ale sú aj smoliari. Naháňajú šťastie nemotorne, lačne a zadupocú, zakopnú, svoje šťastie vystrašia… A šťastie na krídlach vážok odletí a už ho niet. Nesadne ani na vola, neunaví sa. Je fuč. Akoby ste odtrhli zelené jablko a dúfali, že v dlani dozreje. Ale to sa nedeje. Ono vyschne a zhnije, scvrkne sa a zošúverí, ani červík oň nezavadí. Nemá chuť, iba pachuť.

Advent ako jablko, musí dozrieť, musí oťažieť a naliať sa šťavami a vôňami, musí iskriť, až praskať, naplniť sa a visieť na vlásku. To je ten deň, ten čas, na ktorý sa čakalo.

Celý život som v advente. Čakal som na nástup do škôlky, potom do školy a do ďalšej školy a do ďalšej a nikdy som nezmúdrel, podstatu bytia, ako vraví básnik, som neuchopil. Veľa blízkych už prekročilo breh, ako sa hovorí, keď zomrie starý človek, akoby zhorela knižnica. No aj tak tu po nich zostalo veľa. Veľa dobrého. Objatia a vinohrady, skleníky, záhrady a chryzantémy. Tak čakám na múdrosť, kedy dozreje.

V mladosti som ochorel a umieral. Nič patetické v tom nie je. Ležíš a zízaš do prázdna, plánuješ si veci a len tam úchytkom sleduješ, ako sa o teba prie život so smrťou. A tá potvora zubatá sa smeje, nakoniec ťa pustí, ona si počká. To je jej advent. Vie, že čas dozreje a život zoslabne, že bunky sa unavia, nebudú sa obnovovať, že sa život nachýli a anjeli, ktorí k nebu odnášali tvoje modlitby a túžby tak vytrvalo, si začnú baliť kufre a zberať sa na odchod, lebo ich šichta sa o chvíľu končí. Ešte dušu zaniesť tam, kam treba, potom majú zase tisíc rokov voľno. Tak čakám na múdrosť odchádzania. (…)